Už 9 mesiacov mám jedného kamaráta. Celá situácia je komplikovaná, ale ide o niečo iné. 1. On do mňa nebol zalúbený. 2. Ja som bola na neho nejak naviazaná, možno buchnutá ...
Nemyslím že som do neho zaľúbená. Je pravda že som pred každým stretnutím mala bolesti brucha, stres atď.... Trápila som sa pre situáciu v akej sme sa ocitli.
Veľmi ma priťahuje, resp. priťahoval. Chcela som sa s ním bozkávať, obíjmať, milovať. Na druhej strane však viem že neni úplne pekný, vôbec nieje môj typ. Akože páči sa mi, i keď nie je pekný atď...
Nemáme spoločné záľuby, avšak keď sme spolu, rozumieme si. Je to celé také akoby intímne. Nič spolu nemáme, najviac sme sa len objali, ale to medzi nami je také veľmi úprimné. Niekedy mám pocit že ho mám rada, chcem s ním mať vzťah niekedy keď sa všetko vyrieši. Ale zase je to také že ma jeho správanie irituje a väčšinu času na neho len pindám za to aký je ťuťmák.
Avšak nechcem sa ho vzdať ako človeka v mojom živote. Nechcem pre neho stresovať a trápiť sa pre neho (čím ďalej tým menej ale stále ma trápi keď sa dejú veci aké sa dejú. Kebyže ho beriem ako obyčajného kamoša, tak by ma to tak nebralo - je jedno čo, pointa je rovnaká).
Čo to sú za city k nemu? Prečo ma zrazu priťahuje menej a menej ale stále ho chcem mať v živote? Prečo mám niekedy pocit že ak by som s ním chodila, tak by som s ním v tomto momente už nevedela normálne byť ale neopustila by som ho?
Ja viem že je to divné celé ale mám v tom sama bordel a neviem to lepšie popísať.
Ďakujem
