Mám 22 rokov, som 2. rok na výške. Mám problém, že nemám kamarátov a nikdy som ani poriadnych nemala. Len takých , ktorí ma využívali a s takými som sa baviť nechcela. Na základnej som zažila šikanovanie už asi od 3. ročníka až po deviaty. Doteraz sa s tým neviem vyrovnať, mám z toho depky a hnevá ma to, že to neriešil nikto. Mama ma odbila len s tým aby som prestala žalovať a bolo vybavené. Na strednej som tiež nemala žiadnych kamarátov. Som dúfala, že nástupom na VŠ do iného mesta sa to zmení, ale nič sa nezmenilo. Som na intráku, kde som zavretá sama celé dni. Tam som sa snažila skamarátiť so spolužiakmi, ale bezúspešne. Keď som im povedala, že pôjdem s nimi von, aby som len furt nebola na tom intráku, tak mi dali najavo, že nechcú, aby som s nimi išla. Je mi smutno, z toho keď na škole vidím samé partie a ja furt všade len sama. Aj keď som cestovala vlakom na intrák, v kupe so mnou sedeli 2 ľudia, čo boli z tej istej školy, dokonca bývali na rovnakom internáte ako ja, oni sa dali do reči, chcela som sa pridať ku nim, som im povedala, že tiež tam bývam, ale že ich to nezaujíma, ta sa ďalej len oni dvaja medzi sebou bavili. Už rozmýšľam, že z toho sveta dobrovoľne odídem, lebo už ma taký život nebaví.
Nemám žiadnych kamarátov
Som sy to teras vsimla a preco teda pisu aj druhi do tejto temy? Ked je stara
anonym222 ,.....téma je 6 rokov stará, tak načo ju obnovuješ??!!
Navzdysama neboj ono sato casom zlepsi aj jasom mala na skole nieco podobne a aj v rodine. Casom si urcite najdes partnera a on ti bude velka opora ja mam zas velku oporu u manzela.
aby si mala nejakych kamaratov, tak sa treba stretavat a chodit niekam aj von...inak si ich jednoducho nenajdes..
Ludia ide vzdy len o vase osobne stastie.Je to strach ktory treba prekonavat,ktory museli prekonat aj nase mamy ci bybky lebo urcite vzdy boli aj su aj budu rovnake pre niekoho zle zivotne situacie.Ti hrajuci ludia na ihrisku su uz vyrovnanymi stastnymi bytostamia uzivaju si radost.Nemusi byt tazke medzi nich zapadnut a spriatelit sa .Vlastne nemas dovod ci povazujes sa za nieco menej ako ony,si v niecom horsia ako oni?!Vsetci sme si rovnocenni aj ked mame svoje chyby a prave tie nas aj zblizuju.
Alone19
Naozaj si važim že mi chceš pomôcť , ale (možno to bude znieť blbo) ja sa ti bojim napisať. Zradilo ma toľko ľudi že už sa neoplati nikomu veriť ?. Prosim pochop ma ...
Tomas12345
Nechcela som sa zabiť len kvôli tomu že nemam priateľov ...mam aj rodinne problemy o ktorych nechcem pisať (domace tyranie atď.). To že nemam priatelov len zhoršilo môj stav.
Mozno je to iba o tom ze ty mas nizku mienku sama o sebe a to ludia vzdy vidia,.Je to tak pokial sama sebe neveris ,davas to okoliu poznat a vsetci hladame niekoho pri kom by sme sa mohli citit sebaisto.Smutok dost ludi odradza uz len na pohlad,tym ti nechcem povedat ze si nejak zla,len zacni verit v seba.Viem ze to musi boliet to ze ta mama nepodrzala v takejto situacii,no skus to jednoducho zahodit za hlavu a povedat si ,ze to co si vydrzala znaci tomu ze si silna a teraz si zasluzis len to najlepsie v zivote.Uc sa prijimat samu seba,mat rada samu seba a tvoj usmev na tvari pretoze budes uprimne spokojna ti mozno zaruci aj to ze si najdes kamaratov.
Dia123 ahoj, nechceš si popísať so mnou ? som síce o tri roky staršia ale bola som na tom úplne rovnkako ako ty. Kľudne mi napíš na aneta18@centrum.sk. Mohli by sme byť kamošky :)
