Ahoj- te všetci... ehm... mám taký zvláštny problém s ktorým sa neviem vyrovnať...
Všetko sa to začalo cez letné prázdniny kedy mi narástli prsia a moje kamarátky mi vôbec neverili. Neprestajne len omieľali že určite mám vypchávky a tak ďalej. Povedali mi, že ak naozaj má také veľké prsia tak nech prídem do školy bez podprsenky, alebo nech sa im ukážem hore bez... Samozrejme že som ich poslala do hája! (Ja viem svoju pravdu a tie prsia do tej podprsenky naozaj mám!) Neviem sa s tým vôbec vyrovnať. Ani moja najlepšia priateľka mi neverila... a to ma mrzí a deptá!
Mám 15 rokov a chcela som sa zabiť len preto, že sa v škole so mnou nikto nebaví. Naposledy som sa skúsila obesiť, ale mama ma našla... bola som dva mesiace na psychiatrii a spamätala som sa... No potom "kamaráti" začali ohovárať ešte viac, pretože som sa liečila na psychiatrii... Mama išla ku ich rodičom a skúsila to s nimi vybaviť... podarilo sa jej to... ale len na týždeň. Potom ma znova začali ohovárať a znova sa mi pre všetko smiať... Nakoniec som prestúpila do inej školy no tam si ma tiež nikto moc neobľúbil. Začala som sa rezať... Neviem čo ďalej... Keď pomáham mame v kuchyni a niečo krájam mám chuť si zabodnúť nôž do hrude a zabiť sa! Zmiznúť z tohto sveta kde ma okrem rodiny nikto nemá rád...
Bojím sa a som vydesená sama zo seba...
Mám sklony ku sebevražde
Máš maminu, a tá ťa ľúbi. Čo sa týka priateľov, nemá zmysel sa kvoli ním rezat ani zabíjať. Naozaj nikdy nevyhovies kazdemu a nebudeš sa páčiť všetkým. Ale buď sama sebou, lebo to si ty, a to je tvoj život. A ked sa ti podarí byť sama sebou a mať sa rada taká aká si, nebudeš potrebovat ani falošný obdiv kvazikamaratiek, ani psychiatra, a praví priatelia si ťa nájdu. Je ich málo a preto su taki vzácni. To že žiadneho momentálne nemas znamena len to, že si v blbej spolocnosti.
hanka, uvažuj - prečo by si sa zabíjala pre to, že si niekomu nesadla? Aj keby si sa neviem ako snažila, nikdy nevyhovieš vkusu všetkých ľudí - ani ty, ani ja, ani nikto z tých druhých (lebo každému sa páči a vyhovuje niečo iné). Jednoducho to je fakt. Možno ti kamarátky neveria, lebo sa im tvoje prsia páčia a závidia ti. Ty vieš aká je pravda, a ak tí druhí to neprijímajú, je to ich problém a nie tvoj. Bolo by naozaj hlúpe kvôli tomuto prísť o život. Máš pravdu, veľmi bolí, ak ti nikto z priateľov neverí, ak ti neverí ani najlepšia kamarátka.
Nemôžeš si ale povedať, že ak ti druhí neveria, že už pre teba nemá cenu žiť. Smrťou nič nevyriešiš, pretože nie je v tvojej moci zmeniť zmýšľanie druhých, to môžu len oni sami. Ak sa raz v srdci zatvrdia, zatvoria si oči, zapchajú uši a povedia ti: neveríme ti, nič s tým nenarobíš. Ak budeš skalopevne trvať na tom, že ti musia uveriť, budeš mať stále problémy prijať samú seba. Uvedom si, že je to tvoj život a ty žiješ podľa seba a nie podľa tých druhých. Ty si tá, s ktorou si 24 hodín denne, tí druhí rozhodne netrávia toľko času s tebou. Tí druhí ťa ani tak dobre nepoznajú. Prečo chceš zradiť seba pre to, že ťa tí druhí poznajú len povrchne a urobili si o tebe nesprávny úsudok? Nebolo by to hlúpe? Bolo by to veľmi nerozumné. Ty si pekná taká aká si, so svojimi prsiami, telom aj povahovými črtami a ako sama hovoríš, nemusíš nikomu nič dokazovať. Buď ma beriete tak alebo je to váš problém. Ak sa tvoji priatelia takto zachovali, neboli to ozajstní priatelia. Postav sa za seba a začni sa mať rada.
Aj keď teraz nemáš kamarátky, určite sa nájde aspoň jedna duša, ktorá ťa bude brať takú aká si, ak aj nie hneď, časom určite. Hádam by si sa nechcela obrať o skutočné priateľstvo, ktorá ťa čaká. Buď trpezlivá, veď na prsiach život nestojí, nerob z nich tú najdôležitejšiu vec svojho života. Čas dospievania raz pominie a potom už nikto nebude riešiť, za aký dlhý čas ti prsia narástli a či sú ozajstné. Nikto sa nad nimi nebude pozastavovať a budú sa s tebou priateliť pre celkom iné a podstatnejšie veci. Prosím, nerob hlúposti, bola by to veľká škoda, keby si tu nebola.
PS: Nepodceňuj lásku rodiny - lebo rodina ťa pozná najviac. Ak ťa milujú, majú na to veľmi vážny dôvod, teš sa z toho. Ak máš lásku rodiny, máš toho veľmi veľa. Tvoja mama ťa má naozaj rada, keď zašla k tým rodičom. Určite ju trápi stav v ktorom si a veľmi by si ju zarmútila, keby si si niečo spravila. A zarmútiť mamku by si nechcela, však? Najhoršie pre rodiča je prežiť smrť svojho dieťaťa, to by si jej neurobila. Kým si nájdeš kamarátku rovesníčku, urob zo svojej mamy svoju najlepšiu kamarátku, ona ťa pochopí najviac. Ak sa cítiš zle, neuzatváraj sa do seba, ale zdôver sa jej, dovoľ jej pomôcť ti. Nemusíš sa ničoho báť a nemáš sa za čo hanbiť. Držím ti prsty!
Samozrejme, že chodím ale nijako mi to nepomáha!
psychiatrovi chodíš?
