Asi ma moja 20 rocna dcera nejaku poruchu, mam strach

Dobrý večer!
Aj ja mám dcéru (22) od narodenia má zrakový handicap a celý život mala smolu na ľudí okolo seba. Zdravotné problémy sa jej zhoršujú a tým aj jej psychický stav. Chodí na VŠ a v tomto období ju nebaví škola, nechce s nami komunikovať viac ako o bežných veciach. Má málo priateľov a zatiaľ žiadneho chlapca. Dala by som všetko za to, aby si konečne našla svoje miesto v živote. Myslím, že má depresiu (plače, je smutná, nič ju nebaví...), ale odmieta navštíviť lekára. Ako by som jej mohla pomôcť.

"Za psychické poruchy dospievajúcich môžu neistota, stres a citová odcudzenosť, v ktorej žijú ich rodičia, tvrdia experti.

Chorobný strach a úzkosť sú dve psychické poruchy, ktorými najmenej posledné dva roky vo zvýšenej miere trpia tínedžeri na Slovensku."

Čítajte viac: www.sme.sk

...myslím i,že by sis do vašeho vztahu měla vnést jasno.Už je to opravdu velká holka a ty nevíš (a nejen ty),jestli je jen tak rozcapená a nebo má opravdu vážné psychické onemocnění.V tom ti nedokáže udělat jasněji jak vyšetření u psychiatra.Že se děvence nechce,tak to sorry, jinak to nejde a nikdy nedojdeš k žádnému porozumění co se to vlastně u vás doma děje.Takže k psychiatrovi obě dvě a nebo k psychologovi.Bez tohohle důležitého kroku se nikam dál nehneš a budeš se jen stále motat v kruhu a z kruhu jak je každému známé žádná cesta nevede.Prostě chce se nechce půjde se!!! Přes to se vlak nejede!
Nemůžu se totiž ubránit pocitu z toho co píšeš,že tvoje dcera je setsakra velký sobec.Ale jak píšu,tenhle gordický uzel musí rozseknout někdo nestranný a fundovaný .....

napadlo mi, skús sa jej opýtať, či jej ten priateľ neublížil fyzicky, znásilnenie alebo niečo podobné, niečo vážne sa muselo stať, keď ju to až tak odrovnalo, alebo to bol obyčajný rozchod a len to ťažko znáša, to by bol ten lepší prípad

nech navštívi lekára, ten jej určí diagnózu, na základe toho nech požiada o prerušenie štúdia, hlavne nech sa aspoň v oblasti tej školy rozhýbe a robí to v čase, kedy sa to ešte dá riešiť, dá sa trochu dokopy, naberie stratenú energiu a bude pokračovať ďalej, teda ak nato má a nájde motiváciu sama v sebe

dakujem vam za podporu.
Trochu sa to zlepsuje, dcera zacala so mnou komunikovat, stale je vsak sklesla, a stale sa boji byt sama doma v noci, povedala, ze nevie byt sama, ze ma vtedy strach. Skusila ist uz aj do skoly, no tym, ze tam vobec teraz nechodila, vela vymeskala a asi par predmetov nebude vediet dohonit, ma dost narocny odbor, vymenit ho nechce za iny, ale moze sa stat, ze skusky neporobi, a ze ju mozno vylucia. Neviem, ako jej pomoct, vidim, ze sa trapi, teraz uz aj kvoli skole, okrem jej rozchodu s priatelom, ale stale sa nevie naplno rozhybat, ale aspon uz zacala trochu prejavovat cinnost

Urcite by som nevolila dikaturu.. Vacsinou narobi viac skody ako dobra. CHodi na VS, takze asi dokaze chapat niektore veci. Rozpravaj sa s nou ako so seberovnou. Bavi ju vobec ta skola? Co to studuje?
Ako som tu niekde citala, je dobre aj ked nasilu sa s nou rozpravat. A skus jej vysvetlit, ze odborna pomoc by ju mohla vratit do zivota. No nikdy sa jej nevyhrazaj, ze pojde na psychiatriu, ze zavolas zachranku. Ak budes mat pocit, ze si chce ublizit, rovno tu zachranku zavolaj. Ak jej raz povies, ze to urobis (a neurobis to, pouzijes to len ako vyhrazku), tak sa vyhrazat prestane a mozno to urobi tak, ze na to ani neupozorni. Skus sa porozpravat o psychologovi. Znie to menej strasne ako psychiater. Mozno v psychologicke-terapeutke najde spriaznenu dusu. Mozno by si mohla k nejakej zajst aj osobne, povedat, ze nevies co s dcerou, mozno ti poradi, ako s nou jednat a mozno ju bude chciet vidiet a pracovat s nou na jej zivote. Lenze to nejde bez toho, aby to chcela aj tvoja dcera.
Skus napisat v akom meste by si v tomto pripade chodila na terapiu a mozno ti da niekto tip na dobreho psychologa.
Tazko je z par slov hodnotit, ci je leniva alebo v depresii. A mozno kombinacia oboch.
Deti si zvykli byt dost zavisle na rodicoch - hovori sa tomu velke bambina. Len brat a nic nedavat. A mozno tym, ze mas len ju, si si ju priputala k sebe velmi a mozno si to ani neuvedomujes a branis jej v dozreti na autonomnu osobnost.
Urcite viem, ze svojim spravanim vola o pomoc, no nevie ju verbalizovat a mozno sa len nechce vidiet v pozicii toho ponizeneho, co prosi o pomoc.
Nateraz by som na tvojom mieste sla k psychologovi ja. Mas tiez pravo na zivot. Dcera je uz v podstate velka, mala by zacat preberat urcitu zodpovednost jej veku prisluchajucu.
Moc ti drzim palce!

má zrejme depresiu a ty si toho svedkom, vtedy človek nie je schopný aktivity, je paralizovaný, tak to sleduj a supluj tie práce nejakú dobu, len aby si nesiahla na život, to je dôležité teraz, nevyčítaj jej nič, len maj jej dôveru a dostaň ju z domu sa "len niekde povyprávat" (na terapiu), najprv to musíš zvládnuť ty, lebo ona si modely správania odkukáva od teba, nič nebagatelizuj, nech je cibuľu a béčka hlavne B2 a B6, pomáha to pri depkách

ja som na tom podobne nechal som VS mam 21 rokov...nechodim nikam .. nikdy som nEMAL priarelku ..chodim iba tam kde musim ....stratil som skoro vsetkych znamych ...bol som aj u psychologa ...mal som urcite zdravotne problemy ktore zasiahli ma aj na spravani ...som skoro uplny klon az na to ze do roboty musim chodit...neviem ci ste bohatii...ale nechat ju len tak doma a nic nerobit v jej veku neni dobre...mne by to rodicia nepovolili...

dalilala asi hej vies jak sa hovori: komu niet rady tomu niet pomoci.

skoda ze to zaslo az tak daleko no co bolo to bolo a uz je skoda teraz riesit a hovorit o tom ze sa to malo riesit skor a bla bla.