Rozmyslam o tom, ci je uprimnost naozaj cnost. Mne sposobila uz zopar problemov. Nemylim si uprimnost s bezocivostou a drzostou. Ale pokial mam blizkeho cloveka, s ktorym si rozumieme a riesime svoje zivotne pribehy uz nejaky ten piatok, mam pocit, ze by som mala byt uprimna,ze nemusim svoje nazory a myslienky "balit" do ozdobneho papiera, aby nahodou neboli prilis drsne. Ja sama by som od takeho cloveka uprimnost ocenila. Ale bohuzial nie vzdy som pochopena. Tak mi povedzte, ako to vnimate vy? Kde je pre vas hranica medzi jednoduchou uprimnostou a bolestivou bezocivostou?
Uprimnost = cnost alebo prekliatie?
TinaM
Čarodejka
TinaM - tak to ale chodí...po čase ak človeka trošku spoznáš tak si začneš myslieť, že mu môžeš povedať všetko na rovinu. Ale takto to v živote nefunguje... musíš byť diplomatická a veľmi si dať záležať na podaní aj keby si toho človeka poznala 100 rokov.
TinaM
obcas mam pocit, ze cim viac cloveku verim,cim viac ho mam rada, tym viac stracam schopnost svoju uprimnost spravne podat.
RNG
Hola pravda je pohodlnejsia, clovek sa nemusi nijak namahat, aby si pamatal co komu ako musel "prifarbit"
Jedine, na co si musi davat pozor, aby to vredel podat bez toho, aby niekoho tou pravdou doslove neovalil. Tj nie co povies, ale casto forma ako to podas je dolezite.
Ja sa drzxim hesla este starych rimanov:"quidquid agis, prudenter agas aet respice finem", tj cokolvek robis, rob opatne/s ropzmyslom a mysli na to, kam to vlastne povedie/dospeje.
To ale nevylucuje samozrejme pravdu.
Čarodejka
Hranica je v spôsobe podania - vo vyjadrení.
kabel
len drviva vacsina pravdu nedokaze stravit :-D
xxy
lepsia hola pravda ako rozpravky, ja si uprimnych ludi cenim
