Cítim sa strašne vyčerpaná... z neustáleho boja. Bojujem celý život. Už od škôlky. Práve tam som spoznala, že ľudia nie sú tými, za koho sa vydávajú. A ak mi niekto bude chcieť nahovoriť, že to boli len deti, neuspeje. Aj deti dokážu z vlastnej vôle vykonať zverstvá, i keď si ešte plne neuvedomujú následky. Ale nemyslite si, že som na ne zanevrela. práve naopak. Rada by som niekedy mala vlastné.
Pamätám si na svoj prvý deň v škole. Moc sa mi do nej nechcelo... a dobre som vedela prečo. Hneď prvý deň mi spolužiačky šaty... nieže by mi to vadilo, ale pre mňa to znamenal ďalší výprask od rodičov. A čo čert nechcel, okamžite prišli nato, že na mňa rodičia radi položia ruku. Takže, okrem klasického "záchodového pozdravu", mi mizli veci aj zošity s DÚ.
Raz sa ma pri čítaní z obrázkov jedna z nich opýtala, či som prvej triede poprvýkrát. Ja som sa spýtala protiotázkou A ty? Mali ďalší dôvod pre šikanu. Ale mne to bolo fuk. Vždy som sa im tvrdo, pohŕdavo a bez strachu pozerala do očí. Aj vtedy, keď ma poliali benzínom a chceli podpáliť. No vo vnútri som mala neuveriteľný strach. Našťastie zazvonilo. Aspoň vtedy som si to myslela. Dnes by som pokojne prijala opak. Možno by som pre ne bola mementom... ale to je pravdepodobne len moje zbožné prianie.
V ôsmich rokoch si ma všimol sused z vedľajšej ulice... trvalo to štyri roky, kým som sa mu ja nezačala vyhrážať udaním. Pretože mi rodičia zase neverili. Stále od nich len počúvam, aká som v detstve bola veselá a spontánna.
Už som mala pocit, že sa so všetkým začínam pomaly zmierovať, keď prišlo prvé znásilnenie. Potom druhé, tretie aj štvrté.
Už viac nedokážem ľudom veriť. Aj keby som chcela. Zakaždým ma aj tak sklamú.
Prepáčte, ale potrebovala som sa iba vyrozprávať.
Zlomená osobnosť
Ja s tebou problem nemam. Nikto z nas ta tu nepozna,nikto z nas nevie co a ako sa presne stalo a nikto ta tu ani nesudi. Mozeme usudzovat len z toho ako pises a reagujes. Ako keby si akceptovala to ze ta kazdy len sudi, odsudzuje, kritizuje ze kazdy ma s tebou len problem. Ale to tak nie je. Nepomoze ti ked tu bude kazdy len prikyvovat a suhlasit s tym ake to mas tazke. Mozno to vyzera sucitne a empaticky, ale nepomoze to ani chlp. Pomoct ti moze len niekto, kto dokaze pomenovat problem, aj ked prave to nebyva prijemne. Hadam nechces zivot prezit v zatrpknutosti s pocitom, ze nie je v tvojom okoli nikto, kto by ta mohol mat rad a zalezalo by mu na tebe. Ci takeho cloveka najdes zalezi ale len na tebe, co ho budes chciet najst a rozpoznat vo svojom okoli. Ked ta prenasleduju spomienky, s ktorymi si nevies rady, tam by moholo pomoct dobry psycholog. Viem, pisala si ze tam tam nutili chodit, prave preto to ani k nicomu neviedlo. Presiel ale urcity cas, si staria a pripustas, ze ta tie spomienky stale prenasleduju. Mozno by stalo za to skusit to s psychologom, nie z donutenia ale preto, ze by si to sama chcela. Vtedy by to mohlo fungovat
Každá trauma (problém) sú hlboko zakorenené a ovplyvňujú konanie. Ja nie som výnimkou.
Mňa, skôr ako nepripúšťanie si či neriešenie, trápia ataky vracajúcich sa vytesnených spomienok, ktorým výsledkom je táto téma. Všetko som to iba potrebovala "vykričať do sveta", pretože dusenie v sebe je tá najhoršia varianta čo poznám.
Samoľútosť je podľa mňa tá najväčšia zhuba, takže u mňa sa jej tak ľahko nedočkáš/nedočkáte.
Pri žabomyších sporoch sa riadim krédom: To je tvoj problém so mnou, nie môj s tebou.
Neviem ci som nechapava, ale nie vestkemu co vo svojom prispevku pises chapem a su veci ktore mi tam nesedia. Sposob ako je to napisane a aj ten obsah mi ale trochu napoveda, ze problem nie je v detoch ci ludoch okolo teba, ale kdesi v tebe a vo vnimani okolia a veci okolo teba. Nepoznam ta a ani neviem ako sa veci ktore opisujes odohrali, ale mam taku skusenost, ze ludia co takymto sposobom opisuju veci maju svoj problem zakoreneny hlboko v sebe a kym si ho nepripustia a nevyriesia, tak ziju s pocitom ze nikto okolo nich nie je dobry a ze sa narodili len na to, aby im ostatni robili zle
phoe, ďakujem za radu. Tento štýl dôverne poznám. Ale keď dôjde na lámanie chleba... :-(
jedulka, nedotkla si sama. Len mám pocit, že som práve počula svojich rodičov. Stalo sa to počas veľkej prestávky. A keďže som vždy bola niekde sama zalezená... Dostala som poznámku, okamžite zavolali rodičov a...
Aj vtedy, keď ma poliali benzínom a chceli podpáliť. No vo vnútri som mala neuveriteľný strach. Našťastie zazvonilo.
Nějak to nechápu.Kde vzali děti ve škole benzín.Zazvonilo,ale musela si projít chodbou plných dětí a možná i učitelek,přezout se a cestu domů a nikdo si nevšiml,že smrdíš benzínem?Nechci se tě nějak dotknout,ale tohle mi nejde do hlavy.
Tak to skús. V živote treba napredovať, hoci aj po malých krocikoch...vies prvé kroky su vždy najťažšie, potom to pôjde ľahšie. Skús si predstavovať presne krok po kroku ako mu to povieš. Vnútorne sa príprav a ono to pôjde.
booze je mi luto ze zase z dalsej temy vznikla zase komunikacia miesto konstruktivneho riesenia :-((((((
Myslím, že predovšetkým nedôvera.
Pravdou je, že už som uvažovala, že by som poprosila môjho psychiatra o terapiu, ale nedokázala som mu to povedať.
Ale asi by si mala. Inak to ostane v tebe. Čo ti bráni v hovoreni o tom? Hanba, pocit viny?
Ako decko ma tam nanútili chodiť, teraz nie. Ja o svojich problémoch nedokážem hovoriť. Síce som to spomínala môjmu psychiatrovi, ale len okrajovo. A keď to nedokážem povedať jemu...
