Dobrý deň, prosím vás je toto normálne? Čo mám robiť?
Mám 19 rokov a negatívny vzťah k mužom akoby som mala stále.
Mam za sebou jednu nepríjemnú skúsenosť, stalo sa to asi pred dvoma rokmi, ale takýto vzťah k nim som mala stále. A stále je to silnejšie a začínam mať pocit že som si úplne pokazila vzťah k mužskému pohlaviu.
Keď pozorujem mužov všetky tie ich slová, správanie a činy pôsobia na mňa chladne, násilnícky a mám s toho strach. Nechcem to tak škaredo povedať, ale prirovnávam ich k zvieratám...Zaujímam sa o nich, kým nič nepovedia a neurobia sa na nich pekne pozerá, ale len z "bezpečnej vzdialenosti".
Ako náhle cítim z ich strany záujem, náklonnosť ku mne, koniec. Strach, potím sa, trasiem sa, je mi zle od žalúdka. Hneď si to vyložím že ma berú ako sexuálny objekt, chce sa mi z toho zvracať a cítim sa ako kus mäsa. Aj keď to tak možno nemyslia, ja si to vždy tak vyložím a utekám kade ľahšie.
Momentálne nechcem riešiť žiaden vzťah. Ale pokiaľ je to nejaký vážnejší problém, chcem to začať riešiť čím skôr. Z jedného dňa na druhý sa mi môj názor nezmení, to viem, pretože som ti to už veľakrát povedala a nestalo sa. Ďakujem za odpovede.
Strach z mužov
Hankaa,
ano, ved ktory normalny clovek by siel v meste a po ulici len preto, aby ostatnym ukazoval polonahe telo? To moze robit len sexualny deviant/ka.
Vemeno keď ťa obťažujú svojím výzorom, čo to znamená? že sa bojíš, keď chodia ženy po ulici v lete polonahé? ale môžeš sa aspoň brániť x)
Amyno Neviem, či je to pokazené úplne. Ale to by znamenalo, že sa medzi sebou potrebujeme rozprávať. A veľa. A neviem ako by som mu to povedala. S nikým som sa o tom nerozprávala.
Iné je to tu napísať a iné povedať niekomu do očí.
Pritom viem dobre, že (dotyčnému) naozaj ide o to, aby som bola šťastná a pod. Že mu nejde len o nejaké ponižovanie (myslím sex)...ale zas do kedy? Musela by som mu toho veľa povedať. A otázkou zostáva, či by to prijal.
Ešte k tomu strachu:
Skrátka, keď je v miestnosti veľká zima, dobre vieš, že nie je až taká veká aby si zamrzol, ale aj tak sa roztrasieš. Iné porovnanie ma nenapadlo.
Hankaa,
ja sa bojim zien aj fyzicky. V tomto letnom pocasi chodia s holymi nohami, pupkami, aj velkymi vystrihmi. Je to z ich strany sexualne harasenie. Bojim sa, ze ma zacnu sexualne obtazovat. Co uz vlastne svojim vyzorom aj robia.
Vemeno ja sa mužov bojím fyzicky, nie materiálne. Ale mohol to byť pre teba rovnako zlý zážitok, aj keď bol o niečom inom.
Lenora
Lenže mne ten strach prekáža a chcem sa ho zbaviť. Nie je to prirodzené, pretože ho ovplyvňuje moja zlá skúsenosť, ktorá mi vytvorila psychický blok a často sa pre to trápim. Muži mi neprídu odporní, pokiaľ neotvoria ústa :-) ale mám z nich strach, pre ktorý nie som šťastná. Zabraňuje mi to mať krásny vzťah, neskôr možno rodinu. Šťastie. Keď ich mám takto vykreslených, cítim sa zle, pretože to JA mám strach, JA mám pocit že ma berú len ako som spomínala, kus mäsa. A chcem to zmeniť, aj keď to možno bude ťažké. :)
Ja mam zase opacny problem. Bojim sa zien. Par som ich poznal a bol som aj zenaty, ale vsetky mysleli len na to, ako ukradnut peniaze, ktore si nedokazali same zarobit a na cudzi ucet sa zabavat, cestovat a obliekat.
Muži SÚ zvieratá, sú to iné stvorenia ako ženy, nikdy nebude porozumenie medzi ženami a mužmi. Keď mám z mužov strach, keď sú mi odporní, keď to tak pociťujem, tak to tak má byť, netreba sa snažiť robiť niečo, čo ti je proti srsti. Vyhýbaj sa im, je to tak lepšie, ako sa premáhať a snažiť byť inou, len aby si sa zdala sama sebe "normálnou", lebo sa môže stať, že sa budeš potom cítiť zo seba ešte horšie.
Hanka,
podľa mňa potrebuješ ten nepríjemný zážitok prekonať niečim pekným, ako si sama povedala. A čítal som (ty si to tu niekde písala) že prednedávnom si mala šancu na vzťah a že si to pokazila (niečo v takom zmysle, zrejme kvôli tomu strachu). Veď stačí ísť na to postupne, možno by to bol ten správny liek, ten dotyčný.? Alebo je to už pokazené úplne??
veracruz
Najhoršie na tom je, že ja sama si to uvedomujem, čo robím. Všetko to škatuľkovanie, predsudky a ostatné, čo tu bolo písané. Ale moje telo, moja psychika už všetko robí v danej situácií sama, neviem to ovládať. Aj preto som si myslela, že ak mám vyhľadať odbornú pomoc, lepší by bol psychiater, momentálne je to už v dosť pokročilej fáze. (neviem či by stačilo vyrozprávať sa, vlastne, ešte s nikým som sa o tom nerozprávala.)
Vôbec nemám skúsenosti ani s psychológmi, ani zo psychiatrami. Asi je na čase to zmeniť.
Ďakujem za rady.
