Čo je lepšie...

tamaraa, za to aký človek je môže detstvo veľmi, nie len z časti. Povie ti to každý psychológ ale aj človek, ktorý trochu viac rozumie psychike človeka. Proste ľudia sa často dívajú tak úzkoprso, ale keď sa človek pozrie na vec v širších súvislostiach, tak mu je hneď veľa vecí jasných. Ale asi nemá každý dar to vidieť, neviem.
Samozrejme, že ťa veľmi ovplyvnilo, že bol tvoj otec alkoholik. Možno si to ani neuvedomuješ v plnosti.
Aj to, že si precitlivená má veľký súvis s tým, že si v detstve nedostala pozornosť, záujem, starostlivosť otca. Prosto každé dievča chce byť ockovov princeznou. A keď sa to nestane tak ostane zranená.
Človek, ktorý vyrastie so zdravým sebavedomím, nezvykne byť precitlivený, ani vzťahovačný a vie sa nad urážky či ponižovanie iných dosť povzniesť.
Ale bohužiaľ málokto má zdravé sebavedomie.
Ak si nevieš stanoviť hranice voči druhým, tak je asi naozaj lepšie nereagovať niekedy. Každopádne nepritakávať ak s niečím nesúhlasíš.
Ten kto je múdry vie mlčať keď treba :)

Niektorí ľudia vycítili moju slabosť, ked som sa neovládla a dokonca som tak v práci 2-3 krát bola v úzkych. A oni si to všimli.
Myslím si, že aký človek je..možno zato môže z časti aj to detstvo.
Môj otec bol alkoholik, mama chodila do práce a zvyšok času venovala domácnosti a ked boli spolu..boli iba samé hádky. Pamätám sa nato, akoby to bolo dnes. Ked som pri jednej príležitosti prosila otca aby nešiel nato pivo..lebo to neostalo iba pri jednom..odstrkol ma a šiel si dalej. Aj jemu som vykričala všetko ako sa cítim..no mala som pocit,žemu jeto jedno. Nerozprávali sme sa takmer vôbec, nemala som žiadnu oporu u otca. Veľa krát som aj plakala lebo mi ten otec chýbal. Ked som mala 13-násť, v tom veku už dieťa dosť chápe..sestra odišla z domu, prosila som ju aby nešla, žemi bude chýbať..no márne, ona aj tak odišla. Už vtedy som mala pocit,že ľudom namne nezaleži. A že sa ľudia nemenia..môžu sa meniť, ak to oni sami chcú. Môj otec sa zmenil, nie o rok, 2 či 3..trvalo to aj 10-15.rokov.,a dnes maju celkom fajn život a to nebol na žiadnom liečení. Myslím, že všetko sa dá,,ak človek nájde to v sebe, že chceem..

Ludom treba vždy povedať to, čo chcú počuť....nie, prečoby to tak malo byť...
Tak napr. niekto sa kumne zle zachoval,správal..a zrazu si príde akoby sa nič nestalo? a snaží sa komunikovať?
Načo by som sa ja mala k nemu vyjadrovať?...radšej budem mlčať,,aby pochopil, že je zo všetkým koniec. Alebo mu mám dať, čo chce počuť?..dať mu šancu, aby ma mohol znova uraziť? trebars..

Nemám čas byť s tými, ktorým som ľahostajná..

Veľmi pekne napísané :) Takto nejako to funguje :)

Ak by som mala hovorit ludom len to, co CHCU pocut, a nie to, co si myslim ja, tak budem radsej ticho.

Niekedy je lepsie byt ticho.
Ludia toho vela nahovoria, lebo maju pocit, ze ku vsetkemu sa treba vyjadrit. Ale netreba.
Skusali ste obcas len tak pozorovat ludi, ked vam nieco rozpravaju a vy ste ticho? Vtedy z nich casto vyjde aj to, co nechceli. Je to zaujimave, obcas to robim :-)

A ako sa hovori: Nerozpravaj, pokial tvoje slova nie su lepsie, nez ticho.

Ak použiješ tie správne slová tak sa dá vyjadriť hocijaký názor :)

Ľuďom musíš vždy hovoriť iba to, čo chcú počuť - teda ak nemáš nato si správnosť svojho názoru obhájiť. Všetci ľudia chcú počuť, že majú pravdu aj napriek tomu, že to tak nie je. A že plačeš - nič zvláštne ale presne tak ako nevyjadruješ svoj názor tak sa nauč nevyjadrovať svoje emócie - ľudia vycítia slabosť.

V mojom živote boli osoby, ktorym som povedala názor rovno do očí. A čo z toho..mala som len problémy, Lebo ľudia nedokážu prijať pravdu. Naposledy ked som vyjadrila svoj názor, lebo ma niekto urazil..tak dostalo sa mi zato len dalšie urážky a náražky, tak načo vyjadrovať názory,,aby to človeka bolelo ešte viac??..Som ako 10-ročné decko, ktoré sa rozplače, ked si odrie kolená..Neviem ovládať svoje emocie, plačem pre každu jednu blbosť. Aj ked som sa snažila to v sebe potlačiť,,proste sa to nedá. Zranuju ma slová..naražky, uražky.. Ja niesom typ, ktorý robí ľudom zle, pre svoje vlastne potešenie. A ani taká nikdy nebudem. Radšej ostanem čiernou ovcou, ako by som mala niekedy ešte vyjadriť nejaky ten názor. A nie vždy sa aj dá. Hlavne ak vieš a poznáš osobu, ako zareaguje,,tak vtedy je lepšie mlčať..naozaj.
Ja nechcem byť s nikým nanože a že som stretla osoby,,ktoré nadomnou vyhrali a ja som ostala porazená....nech im to padne na užitok.

:) Tak nejako :)

Vieš, ja si stále myslím, že ak človek našiel vnútorný pokoj a vyrovnanosť tak si uňho ťažšie hľadá rivalita miesto :)
Ak to nenašiel, tak máš pravdu, rivalita bude zrejme raz tichou a raz hlučnou spoločníčkou.

S poslednou vetou nesúhlasím - rivalita je tu vždy, keď si v nejakej spoločnosti, s partnerom, medzi priateľmi stále len si to človek neuvedomuje :)

Máš aj nemáš pravdu, teda podľa mňa. Teda z vlastnej skúsenosti viem, že sú to veci, ktoré sa dajú zmeniť. Ja sama, keď som sa dostala do výmeny názorov, tak som proste chcela vyhrať. Buď som si bola úplne istá svojím názorom, alebo proste z hrdosti. Ale keď som si uvedomila čo robím, tak sa mi to prestalo páčiť a odmietla som to. Ja už pre svoj vnútorný pokoj či uspokojenie nepotrebujem dokázať že mám pravdu, nepotrebujem už zmeniť názor druhého človeka. Jasné, že sa to neodohralo zo dňa na deň, a že sa stále objavia chvíle keď si musím pripomenúť, že sa mi nepáči ak to robím, ale ja to beriem tak, že človek je na zemi na to aby sa zdokonaľoval, a preto to aká som nie je konečné,a vidím na sebe, že zmena je proste možná a deje sa.
A je to aj o tom, ako ty sám rešpektuješ názory iných. Ak ich dokážeš rešpektovať, aj ak sú proti tvojim vlastným, tak nepociťuješ hneď rivalitu. Rivalita si myslím príde najmä vtedy, ak každý odlišný názor vnímaš ako útok na tvoju osobu.