Ahojte, mám len jednu otázku, na ktorú mi nik osobne nevie odpovedať preto to skúsim tu a ak sa ani tu nedočkám odpovede, aspoň sa vám vyrozprávam.
Ja mám 17 rokov, znamená to, že budem o rok oficiálne dospelá. Na papieroch. Vôbec sa ako dospelá necítim, cítim sa ako malé decko, chýba mi moje detstvo a pri predstave dospelosti ma chytá nostalgia.
keď som mala 6 rokov, mama sa na mňa takpovediac vykašlala a odišla od nás (predtým tiež nejavila veľký záujem) výchova zostala na mojom ocinovi, vlastne od narodenia ma vychovával on. A ja môžem povedať, že moje detstvo bolo perfektné, nič mi nechýbalo a až teraz zisťujem, aké to musel mať ocino ťažké a zvládol to na 1. Na 1* zas povedať nemôžem, lebo som strašné hyperaktívne dieťa s poruchou pozornosti :)Proste vychoval zo mňa človeka a ja mám neskutočné výčitky svedomia, že sa za pár rokov zbalím, odídem od neho a nájdem si chlapa, to už ani nehovorím... Ako ja ani sama si neviem predstaviť že by som odišla z domu ako moja mama (presne tak sa cítim, akoby som spravila to isté). Ja som naňho veľmi citovo naviazaná. V tomto som rozmaznaná, fakt by som asi po týždni plakala , aj keď navariť by som si navarila, vyprala a pod, ale psychicky to vidím ešte na skutočne \"pár\" rokov. Proste sme nerozlučná dvojica a mne je takto dobre. Mám v hlave blok že keď sa stanem samostatnou, budem sa cítiť ako moja mama, keď od nás odišla. Už teraz mám výčitky svedomia a je mi do plaču.
Na odľahčenie situácie si predstavte toto,v dome bývame ocino, starký a ja- pubertálne dieťa, proste už len to je taká komická zostava, no komu by sa chcela s tade vypadnúť :-)
