Za môjho muža som sa vydala keď mal on 40 a ja 28. Chodili sme s polu tri roky, takže som už vedela, že sedí na peniazoch a veľmi nerád ich míňa. Ale dúfala som, že je to prechodné a že sa to postupne upraví. Sme spolu desať rokov, máme dve deti, ale ja už nevládzem ďalej. Zo začiatku som všetko ťahala ja - myslím finančne, ale potom som musela ísť na materskú, a tak prišlo aj na jeho peniaze. Neviem, či na Slovensku žije ešte jedna podobná rodina, ale u nás sa nad každou korunou pokým sa utratí týždne plače, nadáva, vykrikuje, vyčíta. Môj muž veľmi dobre zarába, mohli by sme žiť ako ľudia, ale žijeme ako žobráci. Bývame v dome jeho rodičov, ktorí zomreli. Nábytok je tu ešte z čias jeho starých rodičov. Áno, je kvalitný a ešte asi dlho vydrží. Len je nepraktický, nepohodlný a samozrejme aj nevkusný. Všetky možné štýly v jednom priestore. Jedlo stále dokola - to najlacnejšie, väčšinu musím dopestovať, lebo "je hriech vyhadzovať peniaze za to, čo si môžeme zaobstarať sami". Omrvinka sa u nás vyhodiť nemôže, lebo "peniaze nepadajú z neba". Deti sú ešte malé, ale už vyrastajú s presvedčením, že všetko treba odložiť a nejako využiť. Syn má 8 rokov a už teraz na ňom vidím, že to bude celý otec.
Chytá ma z toho všetkého zúfalstvo. Neviem na koho sa obrátiť, mám podozrenie, že to strašné lakomstvo nie je len charakterová zvláštnosť, ale je to choroba. Ale čo s tým? Dá sa takáto choroba liečiť? Má niekto z vás skúsenosť s lakomým človekom? Je vôbec možná náprava? Poraďte prosím. Nepíšte mi, že som bola sprostá keď som si ho brala, to viem aj sama. A to mi už nijako nepomôže. Musím nájsť nejaké východisko kým sa z toho všetkého nezbláznim aj ja. Ďakujem za vaše názory a skúsenosti.
Život s lakomcom!
Ach bože, ako by si človek mohol niečo takéto vymyslieť. Veď ani teraz, po toľkých rokoch, sa mi ešte vždy nechce veriť, že som stretla takéhoto človeka. A hlavne, že som mohla byť taká zaslepená.
Vôbec nehájim môjho muža. Za tie roky ale viem, že je schopný všetkého ak sa jedná o "jeho" peniaze. On ich za svoje pokladá a vždy pokladal. Nikto ho nepresvedčí, že ja mám na niečo z jeho úspor nárok. Alebo že by na to mali nárok naše deti. On keď hovorí o deťoch, nikdy nepovie "naše". Vždy hovorí len "tvoje decká". Všetko mu na nich prekáža: to, že veľa zjedia, že roztrhajú nohavice, zničia topánky, minú veľa vody... To je dlhý príbeh. Nemá k nim taký vzťah ako by mal otec mať, pretože deti spotrebúvajú, čiže míňajú peniaze.
Ako by som mohla riskovať, že by mi človek s takýmto prístupom k najbližšej rodine nejako ublížil ak by som žiadala od neho peniaze. Výživné možno platiť bude, ale aj keby som sa s ním súdila o jeho úspory, nikam by to neviedlo. Myslím, že potrebujem predovšetkým kľud na to, aby som mohla začať odznova a mohla deťom zabezpečiť to, čobudú potrebovať. Tým, že sa budem súdiť s chorým človekom by som si do života priniesla len peklo. Ako by som sa potom mohla starať o deti, ako by som mohla pracovať a normálne žiť? Nie je lepšie urobiť za všetkým hrubú čiaru a hľadieť už iba do budúcnosti? Mám sa stále zaoberať tým, čo bolo a prežívať to naďalej? Naozaj si myslíte, že by to bolo lepšie?
začínam mať pocit a dojem, že táto téma je zas fake a robí si tu z nás niekto srandu, tak ako témy typu:
moja žena strašne smrdí, alebo či sa môže pribrať z kuracieho mäsa
mám pocit, že ty lutuješ a obhajuješ viac svojho muža, ako svoje deti a to je už choré
tak kto je prednejší???? tak predsa asi deti nie??
Takze ty planujes manzelovi nechat vsetky jeho peniaze, ktore nasetril na tvoj ukor a ukro maloletych deti?Nehnevaj sa, ale co ta k tomu vedie? Lebo bez bytu, s dvoma malymi detmi sama nevyzijes. Ty potrebujes tie peniaze. Mas na nich rovnaky podiel ako on. Ved si sa starala o domacnost a vychovavala deti. Plus hradila dost nakladov, ak spravne chapem.
Som presvedčená, že keby môj muž musel obetovať niečo zo svojich úspor, stálo by ho to život. Možno by ma natoľko znenávidel, že by bol schopný spáchať aj nejaký trestný čin. Nič také by som nikdy neriskovala. Nepotrebujem peniaze, ktoré si našetril počas nášho manželstva. Chcem mať len kútik, kde sa budem môcť so svojimi deťmi utiahnuť a začať nový život. Moji rodičia zomreli, neboli sme bohatí, neostalo po nich prakticky nič. Sestra je vydatá, má tri malé deti a firmu jej manžela pred dvomi mesiacmi zatvorili, takže prišiel o robotu. Ani jeden z nich teda momentálne nepracuje. Môj muž má tiež sestru, ale tá žije už roky v zahraničí a on sa s ňou vôbec nestýka. Myslím, že o ňom nechce ani počuť. Neviem čo konkrétne sa medzi nimi stalo, ale mám také tušenie, že sa nahnevala kvôli dedičstvu po ich rodičoch. Dom prešiel na môjho muža a on ju nikdy nevyplatil.
Takže z rodiny nemôžem čakať pomoc, ale ani s ničím takým nerátam. Každý má svojich starostí dosť a ľudia si dávno odvykli vzájomne si pomáhať. Musím to zvládnuť sama a tak to aj celé vnímam, že je to na mne.
Dadula56 presne tak!!!
a vysúdiť a výživné pre seba, nielen pre deti
utrapena, ale on ti bude musiet navalit peniaze. Manzelstvo nefunguje tak, ze si kazdy hradi svoje. Spolocne nadobudnuty majetok sa deli na polovicu. Plus dostanes vyzivne. To nebude tak, ze on si necha svoje vkladne knizky, ucty, dom a ty budes s holym zadkom, dvoma detmi na ulici. Na to mame zakony, takze zacni konat v tomto smere. Ako tu uz napisali, konzultuj s pravnikom.
no neviem, nechápem ako môže jedno inteligentná žena sa dať dokopy s nejakým takým monštorom?? ešte aj potom, čo jeho otec sa zmienil jej s tým, že preto sa neoženil, lebo je lakomoc, to už bol výstražný signál od samého otca tohto monštra s prepáčením.
Aká žena ss dá dokopy s takým mužom????? nechápem nechápem a nechápem
