Život s lakomcom!

Za môjho muža som sa vydala keď mal on 40 a ja 28. Chodili sme s polu tri roky, takže som už vedela, že sedí na peniazoch a veľmi nerád ich míňa. Ale dúfala som, že je to prechodné a že sa to postupne upraví. Sme spolu desať rokov, máme dve deti, ale ja už nevládzem ďalej. Zo začiatku som všetko ťahala ja - myslím finančne, ale potom som musela ísť na materskú, a tak prišlo aj na jeho peniaze. Neviem, či na Slovensku žije ešte jedna podobná rodina, ale u nás sa nad každou korunou pokým sa utratí týždne plače, nadáva, vykrikuje, vyčíta. Môj muž veľmi dobre zarába, mohli by sme žiť ako ľudia, ale žijeme ako žobráci. Bývame v dome jeho rodičov, ktorí zomreli. Nábytok je tu ešte z čias jeho starých rodičov. Áno, je kvalitný a ešte asi dlho vydrží. Len je nepraktický, nepohodlný a samozrejme aj nevkusný. Všetky možné štýly v jednom priestore. Jedlo stále dokola - to najlacnejšie, väčšinu musím dopestovať, lebo "je hriech vyhadzovať peniaze za to, čo si môžeme zaobstarať sami". Omrvinka sa u nás vyhodiť nemôže, lebo "peniaze nepadajú z neba". Deti sú ešte malé, ale už vyrastajú s presvedčením, že všetko treba odložiť a nejako využiť. Syn má 8 rokov a už teraz na ňom vidím, že to bude celý otec.
Chytá ma z toho všetkého zúfalstvo. Neviem na koho sa obrátiť, mám podozrenie, že to strašné lakomstvo nie je len charakterová zvláštnosť, ale je to choroba. Ale čo s tým? Dá sa takáto choroba liečiť? Má niekto z vás skúsenosť s lakomým človekom? Je vôbec možná náprava? Poraďte prosím. Nepíšte mi, že som bola sprostá keď som si ho brala, to viem aj sama. A to mi už nijako nepomôže. Musím nájsť nejaké východisko kým sa z toho všetkého nezbláznim aj ja. Ďakujem za vaše názory a skúsenosti.