dobrý deň,
nie som nejaký utiahnutý človek a samotárka už vôbec nie, no mám problém s tým, že nemám vo svojom živote človeka, ktorému by som mohla veriť a na ktorého by som sa mohla úplne vo všetkom spoľahnúť. Cítim sa sama.... najradšej by som odišla z domu a žila v zahraničí...Odmalička je mojím snom ísť do Talianska, nájsť si tam prácu a žiť tam. Robím všetko pre to, aby som to dosiahla. Urobila som si kurz delegátky a učím sa taliančinu. No moja rodina mi na to stále vraví: \"Ty si myslíš, že len na teba tam čakajú?\" \"Čo si myslíš, že tam ti budú padať pečené holuby do úst?\" \"Aj keď tam pôjdeš, veľmi rýchlo sa vrátiš, lebo ty tam nevydržíš\" a podobne. Jednoducho ma podceňujú a myslia si, že nič nedokážem. No ja si myslím, že by som to mohla zvládnuť, aj keď viem, že by to nebolo jednoduché, pretože som jedináčik a s rodičmi máme veľmi silný vzťah. No doma to už neviem vydržať. Nemám žiadne súkromie. Mama by o všetkom chcela vedieť, stále ma kontroluje a vôbec mi neverí. Vždy keď si zapnem na PC facebook sadne si vedľa mňa alebo sa postaví za mňa a číta všetko, čo si s niekým píšem. A mne to hrozne vadí. Číta si moje smsky. A pritom mám 21 rokov. Viackrát som sa s ňou snažila porozprávať a vysvetliť jej, že ja chcem mať tiež aj svoje súkromie. Moja mamina sa nikdy nemala rada ani s mojimi kamarátkami. Žiadna jej nebola dobrá. Na každej našla nejakú chybu a vždy si nakoniec vydobila, aby som sa s nimi prestala kamarátiť. Ona je ten typ osoby, ktorému keď sa niečo nepáči začne kričať a tým si dosiahne svoje. Niekedy urobím čo chce, len aby už bola ticho a dala mi pokoj. No ak to neurobím strhne sa hádka a vždy sa veľmi pohádame. Jednoducho povedané, je človek, ktorý si za každú cenu musí vždy presadiť svoje. Ani môj otec proti nej nič nezmôže. Radšej sklopí uši, len aby nebol hriech. Ona nemá žiadne záľuby a niekedy sa mi zdá, akoby chcela, aby som bola ako ona. Zdá sa mi, akoby chcela žiť môj život. Neviem, ale zdá sa mi, akoby so mnou takto manipulovala. Jediné, čomu sa teším a čo mi robí radosť zo života je vidina toho, že sa možno raz do toho Talianska dostanem. Mojím cieľom je dokončiť školu a odísť preč. Okrem toho ma všetko prestalo baviť a z ničoho nemám radosť. Všetko robím akosi nasilu a s nechuťou. Väčšinou som smutná a stále nad niečím premýšľam. Neviem, čo sa so mnou stalo, vždy som bola veľmi veselá a priateľská, no teraz bývam väčšinou radšej sama. Chcela by som Vás veľmi pekne poprosiť o radu a váš názor. Chcem vedieť či je chyba vo mne, alebo tam naozaj aj nie je niečo v poriadku s maminou. Vopred veľmi pekne ďakujem
