Vyhliadky do budúcnosti zo sociálnou fóbiou? Môžem sa úplne vyliečiť?

healty - to je obdivuhodne, co si dokazala, prezrad uz, ako si to dosiahla?

a školu mám už dokončenú, našla som si priateľa, začala žiť!!! naplno!! a vieš prečo sa z toho nedokážeš dostať? lebo sa už sám vzdávaš tej možnosti, keď si vsugeruvávaš že ti nič nepomáha,nepomôže.. :) Ja nechcem nikoho presvedčiať, otázka znela či sa dá z toho dostať, moja odpoveď znie ano dá!

ver mi, mala som to ťažké.kvoli tomuto hendikepu som musela prerušiť školu, nedokazala som isť ani len na nakup, ani len dávnym priateľom sa pozdraviť, čo i len pozretie ľudi mi ubližovalo,.. Mala som dokonca problém stretnuť sa aj s rodinou!!!!ja viem o čom hovorím, a za to, že sa ty nedokážeš cez to preniesť neznamená, že sa nedokáže nik,.. Tak neodrovnávaj tých, ktorí na to majú.

healty - Nechcem spochybňovať tvoje vyliečenie ani ťažkú formu sociálnej fóbie, ale podľa mňa bez psychiatra, psychológa a na začiatku aj liekov je nulová šanca, že sa človek z toho dostane sám. A ešte z ťažkej formy. Ja sám mám ťažkú formu sociálnej fóbie a aj napriek liekom, pomoci ľudí okolo a snahe som stále na mŕtvom bode. Zájdem do mesta, do kaviarne, reštaurácie, ale to je asi tak všetko, školu by som teraz nezvládol ani pár dní medzi spolužiakmi, kvôli tomu nemám ani dokončenú školu, lebo to proste nešlo. A stále úzkosť, keď idem do obchodu, niečo vybaviť, hocičo, tak sa niekedy vystresujem a tak. Je veľmi zložité sa z toho dostať, mne ani zmena myslenia nepriniesla veľké výsledky.

Ahoj všetci,
sledujem trochu diskusie, ktoré tu vedú ľudia so soc. fóbiou a obdivujem, ako máte chuť s tým zápasiť. V niečom vám rozumiem, lebo som niečo podobného prežil. Neviem presne čo, lebo som nebol u žiadneho psychológa ani inak som sa nesnažil to diagnostikovať. Podstata toho bola, že som stratil schopnosť sústrediť sa, moje myšlienky nemali žiadny smer, nemali tému, vynárali sa náhodne v hlave o hocičom.

Dôsledkom okrem iného bolo, že som nedokázal držať rozhovor s ľuďmi. Hoci som z ľudí nemal žiadnu úzkosť, musel som sa im vyhýbať, lebo som nevedel čo by som s nimi hovoril. Keď už bolo nevyhnutné sa s niekym dať do reči, okamžite som rezignoval, že toto je teraz moja spoločenská poprava, vyzeral som ako hromádka nešťastia a môj hlas toto zúfastvo vyjadroval. Človek, ktorý sa mi prihovoril nechápal čo sa deje a veľa krát si to pripísal sám sebe, že niečim sa ma dotkol.

Začalo to u mňa v poslednom ročníku VŠ a ten rok po škole bol pre mňa najhorší. Po roku som sa pridal do jedného spoločenstva mladých kresťanov. Jednoducho som medzi nich prišiel a opýtal sa, či s nimi môžem byť. Vedel som, že to musím spraviť, tak som si povedal, že je jedno aký trapas to bude, urobím to. Privítali ma a nič sa ma nevypytovali. Premlčal som s nimi asi tri roky. To, čo na tom bolo to pre mňa dobré, že v tomto kolektíve som si miesto nemusel získavať rozprávaním. Jednoducho som patril medzi nich, aj keď som mlčal a povedal niečo len v nevyhnutných prípadoch. Potom sa to začalo so mnou zlepšovať. Keď som s nimi bol už štvrtý rok, pozval som odtiaľ jedno dievča na prechádzku do lesa. Teraz je to moja manželka. Už 16 rokov. Vlastne kvôli nej som do tej partie kresťanov prišiel. Keďže nebola šanca, že by som s ňou mohol uhrať nejaké randenie, bol som v jej prítomnosti a tajne ju ľúbil aspoň takto.

Podľa mňa si dávate príliš ambiciózne ciele, keď chcete hneď s niekým konverzovať. Podľa mňa by ste sa mali najskôr odvážiť s niekým mlčať. Ja som si napríklad počas celého chodenia s mojou manželkou netrúfol je pozvať na kávu alebo niekde inde si sadnúť. pretože tam by jedinou zábavou bola konverzácia a to som nevedel. My sme vždy chodili na nejakú akciu alebo na prechádzky do prírody. Ísť spolu lesom, držať sa za ruky a vnímať okolie sa dá aj potichu. Sme sa len upozorňovali na to, čo pekné vidíme a ja som to fotil. Rozhovory prišli až postupne. Za rok a štvrť od prvej prechádzky sme mali svadbu.

Neviem či to je dobrý nápad, ale na základe mojej skúsenosti možno by bolo dobré, keby ste sa vy, ľudia čo máte fóbiu spolu stretli chalan - baba a spolu sa išli prejsť. Dopredu si povedzte, že nemáte žiadne nároky na konverzáciu - ak budete celú prechádzku mlčať je to OK. Tiež si povedzte, že nejde o žiadne randenie. Učte sa len byť spolu, nebáť sa jeden druhého.

Neviem, či je to pre vás takto prijateľné, ale možno by to za pokus stálo. Až budete voči sebe cítiť dôveru, mohli by ste sa skúsiť priateľsky objať. Objatie lieči.

Aký máš ty teda konkrétny recept? Skús byť trochu konkrétnejšia

a ked vystupite z tej tmy, len vtedy zistíte čo je to život, ake je to uživať si ho, tešíť sa z novych priatelov, z nových dni.. teraz ten život len plynie, bezvýznamne.. naozaj to tak chcete? zamyslite sa.

ja som sa vyliečila z ťažkej socialnej fobie uplne sama a bez liekov, psychologov, psychiatrov všetko je v hlave, lieky ťa nevyliečia musiš sa vyliečiť sam... lieky tuto diagnozu stlmia, potlačia častokrát ani nezaberu.. treba si stanoviť pravidla a riadiť sa nimi..nič viac nič menej.

Ja mam socialnu fobiu v podstate asi od nejakych 14-15tich rokoch. Na ZS aj na strednej som bol outsider a všetci sa my posmievali. Bolo to sposobene mojou neschopnostou komunikovat, proste som nevedel o čom... Nerad hovorim o sebe, pretože sa nemam čim chvaliť, naopak, v očiach maintreamu som chudak. Napriek tomu som zmaturoval, aj spravil VŠ a našiel si pracu, do ktorej chodim uz 14 rokov.
Vždy som mal 1-2 priatelov, poslednych 10 rokov však žiadneho nového. Takže trend je pomaly sa zhoršujúci. Teraz mam 38, žijem sám, nikdy som nemal žiadnu babu (ako vztah), len znamosti cez internet na jednu noc. S ludmi komunikujem minimalne, v podstate len pozdravím, a dalej sa neviem o čom bavit. Cielene sa spravam, tak aby ma ostatní mali za zlokota a ani sa nepokušali so mnou komunikovať. Moje socialne zručnosti su nulove. Vytvoril som si však bohaty vnutorny svet, do ktoreho som sa uzavrel, a ktorý mi postačuje. Toto je teda asi prognoza do buducna sráči....
Mal som samozrejme aj ja obdobia, ked som chcel so sebou niečo spraviť, chvilu sa mi to aj darilo, byt komunikativnejsi, milsí, ale stalo ma to vela namahy a energie a nakoniec som spadol vždy ešte hlbšie. Akoby ste sa chceli vyšplhať zo studne s hladkými šmyklavími stenami - s velkou namahou sa posuniete par cm hore, no je len otazka času, kedy sa naspať zoškyknete na dno. Tak som pochopil, že to nema význam, a svoju podstatu aj tak nezmenite, mozete ju len prijať.

Liecim sa na socialnu fobiu 11 mesiacov.Na zaciatku liecby som mal strasne stavy.Musel som ukoncit zivnost,lebo uz som nedokazal normalne fungovat.Najhorsie pocity som mal na obede v jedalni.Mal som pocit ,ze na mna vsetci pozeraju,bol som strasne napety a pri jedle sa mi triasli ruky.Tak isto v praci som mal pocit,ze ma vsetci pozoruju.Bolo to na zblaznenie.Myslim ,ze najviac mi pomahaju psychoterapie.Zacal som postupne chodit medzi ludi,neskor cvicit do fitka a dnes uz chodim aj do kurzu spolocenskych tancov.Momentalne sa este chystam cvicit jogu.A samozrejme liecbu v kupeloch.Som velmi vdacny svojej psychologicke ktora mi ukazala iny pohlad na zivot.