Ahojte. Vrátil som sa do tejto diskusie znova , ale cez Google, ale fakt musím povedať, že sú tu naozaj dobré príspevky, že ma to donútilo vyjadriť sa k tomu:
FilipTT – to čo si napísal, to ma doslova fascinuje. Je to niečo, čo by si mi akosi zobral z úst. To, ako si sa spoznal so svojou ženou, je niečo naozaj krásne. Neviem to písať slovami, ale takýto typ zoznámenia sa so svojou budúcou ženou – a ešte k tomu v sociálnej fóbii je niečo ako by som to povedal, excelentné? To je fantastické! A jedna dôležitá vec, ktorú si napísal na záver, že dôveru ste si vybudovali postupne a potom nasledovali dotyky – vo všetkom súhlas. Sledoval som iba trochu tie tvoje príspevky, ale toto čo som si prečítal úplne zapadá do môjho konceptu, ako by sa mohol aj človek hanbiaci sa komunikovať s dievčatami spoznať so svojou budúcou láskou. Držím vám palce:-)
Reshi – myslím si, že kniha Sila prítomného okamihu by mala pomôcť, videl som to aj tu niekde na fóre. Je to proste iný prístup zmýšľania a ja som postupom času dospel ako keby sám od seba, že keď komunikujem s človekom a mám tú fóbiu, tak sa snažím nemyslieť na to, čo sa stane a snažím sa byť pripravený na čokoľvek. Inak túto knihu momentálne nemám prečítanú a možno na to idem iba systémom podobným tomu, čo sa opisuje v tejto knihe. Je dnu vec, s ktoru ja súhlasím a napíšem to sem znovu Sociálna fóbia - je strach pred sebou samým, ako si napísal. Tí ľudia, ktorí sa boja prejaviť sa boja neprijatia. A veľakrát by mohli aj „obohatiť“ túto spoločnosť o niečo, čo tu chýba.
rios- to asi nepotrebuje komentár, proste perfektný príspevok, veľký súhlas:) !
zlokot – píšeš Tak som pochopil, že to nemá význam, a svoju podstatu aj tak nezmeníte, môžete ju len prijať. A doplnil by som že nie som znalec na to čo je moja podstata, ale môžeš sa zlepšiť a mne pomohlo ukázať iným ľuďom svoju „podstatu“, názory, to, čo robím, o čo sa zaujímam a a nehanbiť sa za to, aj to mi pomohlo. A môžeš sa aj mentálne „vylepšiť“. Nebáť sa toľko, že ťa neprijmú iní a viac sa im otvoriť, ak uznáš za vhodné. Ale robím to veľmi postupne, nie moc nasilu, aby ma náhodou nepretrhlo :) (ale občas sa len tak vtrhnem do situácie a šokujem aj sám seba v tom, že ako zareaguje. Je to niekedy aj dosť nepríjemné, ale ako kedy. Niekedy som zo seba aj prekvapený, niekedy si aj vynadám, že aký som ja XXX :), ale ako sa hovorí, strach sa dá prekonať ODVAHOU :) ), ale skoro vždy keď ľuďom o sebe hovorím, tak bývajú zaskočení. Povedal by som aj možno že sorry ľudia, ale proste nemôžem, lebo toto som ja a už ma dlhodobo nebaví skrývať sa za to, kým naozaj nie som. Ale treba sa naučiť sociálnej zručnosti uistiť „týchto“ ľudí, vystupovať pri tom sebavedomejšie, uistiť ich (uistiť aj napr. pohľadom do očí, nie uhýbaním od nich a sklonenou hlavou, ale aj svojím hlasom – melódia, tempo reči, gestá a tak ) v tom, že sa za seba nehanbíte. A to dokážete práve tým prejavom. Môžete byť hanbliví, ale nehanbite sa za to, že ste hanliví. Hanblivosť vám dáva opatrnosť a tá má aj veľa pozitív. Preto je aj dobré naučiť sa pred ľuďmi aj prezentovať aspoň sčasti to, kým ste, čo vás baví a ako myslíte napr. aj to sú podstatné veci, o ktorých sa boja hovoriť aj ľudia, ktorí túto fóbiu nemajú.
healthy – no fakt súhlas, ale ty si napísala, že si bola naozaj na tom zle a teraz žiješ naplno, tak to ma moc zaujíma, neviem, či sen ešte chodíš, ale zaujíma ma, či si introvertka, alebo skôr extrovertka, spoločenský typ. Ak by si bola spoločenský typ, tak to pochopím, ale omnoho zaujímavejšie pre mňa by bolo, ako by vedel taký introvert žiť naplno. Lebo práve na toto ja hľadám odpoveď v tomto čase. A preto sa vlastne aj pýtam :). sociálnou fóbiou sa zaoberám tak laicky vo voľnom čase a robím na sebe občas aj nejaké „pokusy“, kedy sa chcem dostať do takých situácii, v ktorých by sa aj bežný človek mohol cítiť trápne, trochu to aj zaberá, ael tá fóbia stále vo mne je. A tiež mám problém hovoriť s dievčatami , ale to tiež závisí od situácie a konkrétnej osoby a od môjho naladenia sa a mojej úrovne „vnútorného pokoja“. Ale viem sa aj tak poriadne „strápniť“, ale viem pri tom strápnení vystupovať aj sebavedome, len to musím ešte vyladiť. Ale pomáha mi v situáciách myšlienka, že neexistujú trápne situácie, ale všetko záleží len odo mňa, ako sa k tej situácii postavím. A stres riešim tak, aj keď mi začne búchať srdce, tak sa snažím odviesť pozornosť na to, že to strašne zle dopadne, niekedy to zaberie dosť, inokedy sa aj „zasekám“, ale snažím sa to tak uhrať, že ma to nerozhádzalo, a upokojí ma myšlienka, že to, čo sa stalo, sa stalo a je to normálne. Ale naposledy som sa zastavil pri 2 dievčatách a položil som takú otázku a začal som komunikovať, ale som sa dosť vystrašil, ale už dokážem ako tak ovládnuť aj stres pomocou mysle, a celé to bolo také ako keby zasekané a silené. A myslím si, že v tomto by mi mala pomôcť tá kniha Sila prítomného okamihu, aby som to mohol viac doladiť a byť viac sám sebou pri osobnom vystupovaní a nebáť sa byť sám sebou. A dám vám radu, naučte sa a povedzte si, že „Nehanbím sa za to, že som hanblivý“ Myslím si, že je to moja podstata, som introvert a patrí tomu aj určitá hanblivosť možno, aj keď sa ju snažím nenásilne eliminovať vo svojom vnútri. Hanblivosť je opatrnosť. Je to strach. A prílišný strach je sociálna fóbia. A základom je v prvom rade akceptovanie samého seba, že si taký, aký si.
A zaujímajú ma aj recepty ostatných, čo im pomohlo, nejaké triky :-)
Ešte pridám, čo tu možno nebolo spomenuté
- dôležitá je aj relaxácia, pokojné dýchanie, keď vidíte, že ide na vás stres
- skúste si zo seba urobiť srandu, alebo keď sa vám niekto vysmeje, naučte sa nabrať to moc vážne, to mi pomohlo. No proste naučte sa neriešiť to moc v hlave. A zvyknem zo seba urobiť aj blázna, nech si tí druhí myslia čo chcú, ale ako som spomenul, tá fóbia, strach z neprijatia aj tak je tam prítomná. A dokedy je tam prítomná, dovtedy mi dáva možnosť, aby som s ňou pracoval. ale idem pomaličky, do ničoho sa nenútim... a teraz Sila prítomného okamihu, uvidím čo to dá :-) Skúste zobrať život ako príležitosť niečo urobiť, nie ako nutnosť -taká rada na záver.
