Ahojte dievcata,
anorexiou som trpela okolo svojich 17-20 rokov, dnes mam uz 26. Nastastie sa mi podarilo zvitazit nad tym kritickym obdobim, sebaposkodzovanim, depresiami, dnes ked mam povedat v globale, som stastna a v podstate spokojna so svojim zivotom, vdacna za to co mam. Dozvuky vsak trvaju dodnes a akosi neviem, ako sa s nimi vysporiadat. Ide o to, ze problemov s jedlom som sa nikdy poriadne nezbavila, totiz, pravdepodobne som si nieco narusila plus problemy s travenim mame v rodine - no stale ma nafukuje, mavam hnacky, kamene v zaludku hocico zjem, to trva od 20ky urcite. Pochodila som vsetko mozne, gastro a pod., zistili mi alergiu na mlieko a dnes konecne histaminovu intoleranciu, k tomu vsetkemu prispieva psychika asi aj dost.
No zaklad je, ze teraz viem z coho mi byvalo zle, tak sa snazim dodrziavat dietu ale to samozrejme nie je na 100 percent. Este som len na zaciatku a vela skusam, co casto dopadne nafuknutym bruchom, potom niekedy proste vedome zhresim, pretoze ked mi uz je len trocha tazko po jedle, poviem si, sak co uz, a zapijem to alebo zajem niecim co velmi nemozem (vacsina sladkosti, enzdravych veci a pod.) Potom mam vycitky. (ako ked som mala anorexiu, ale nezvraciam) Ale to sa nedeje az tak casto, totiz zijem sama a teda v chladnicke nemam veci, ktore mi ublizia.
Problem celkovy ale je, ze hocikedy, ked mam nafuknute brucho a teda pocit, ze som tucna. zas citim celu tu oblast brucha, uvedomujem si ju, zavali ma zufala depresia, ktoru najlepsie vystihuje popis "nic nema zmysel, neviem sa tesit z nicoho. vsetko je nahovno" a mam nutkanie nejak vypnut, proste hlboke pocity zufalstva. Nemozem na to prestat mysliet a neustale ma to prenasleduje, hocico robim, Racionalne viem ze tlusta nie som, ked mi travi dobre, som uplne vysmiata, vsetko je fajn. Viem ze sa tym zaoberam prilis, ale je to ako obsesia.
Bohuzial mi to nedovoluje prezivat dobre chvile bez depresii, pretoze casto to aj boli, skruca a pod. Aj ked sa snazim na to nemysliet, zamestnat sa.
Som z toho popravde zufala, pretoze nafuknutemu bruchu sa pri mojej diagnoze urcite nevyhnem, aj viem, ze to nie je nic strasne, proste telesna vec, su aj horsie problemy. A tiez viem, ze to na pohlad neposobi urcite takou zmenou oproti nenafuknutemu, ako to ja vo svojej hlave vidim. Aj tak sa vsak neviem zbavit toho hnusneho pocitu a mam pocit ze mi to naozaj kazi zivot. Racionalne vsetko chapem, ale ten pocit..... :/
Mate niekto podobnu skusenost, ak ano, ako ste s nou bojovali?
Vdaka za trpezlivost pri citani :D