Je to asi dno

Zdravím. Mám 18 rokov a študujem na gymnáziu.Som mladá a už mesiace nemožem nájsť dôvod pre šťastie, prečo sa usmievať. Uvedomujem si, že som asi dosť komplikovaná osobnosť, ale neviem čo s tým či to nie su len moje hypochondrické výmysly.Navyše som uplne osamelá,ja nemám žiadnych priatelov,nemám sa s ým porozprávať o tom čo ma trápi a s rodičmi je to zložité,oni už su asi zo mna aj tak na nervy tak sa tvárim že som fájn aby sa netrápili. Zúfalstvo ma dohnalo až ku kroku napísať so tejto verejnej vyplakávarne,lebo mam pocit,že je to už asi posledné miesto kde možem povedať o svojich problémoch.Pred ár mesiacmi som sa rozišla s priatelom,rozišli sme sa s tým že sa stále máme radi ale bolo medzi nami 100km a to je vlastne teraz jedno. Ja som zvláštna ovplývat strašne bivalentnými pocitmi.Raz sa cítim tak volne že mi je všetko jedno teším sa na nový život a raz mám chuť sa zabiť a tieto pocity sa menia v zlomku sekundy.Ale viem že to nie je len z rozchodu,nepisala by som sem keby to bola iba rozchodova depresia..všetko dokopy sa mieša..on ako sa zmenil,ja bez priatelov-najhoršie je to že s anemám komu vyrozprávať. Casto mávam pocit že sa zbláznim,ale že naozaj že mi šibne,hlavne ked mám byť sama doma,jednoducho ak mám pocit že budem osamelá v dome šibe mi,nadobudam pocit že sa potom zblaznim.Ešte pred vzťahom som mala bulimiu,ale podarilo s ami s tým prestať, teraz mám zasa zníženú chuť do jedla,ale nechcem tomu prepadnuť zasa tak si dávam ozor.Myslím si o sebe že som fakt asi hrzoný človek,logicky musím taká byť kedže nemám priatelov,mám depky a občas mi zahrabáva.Fakt by som niekedy chcela zo seba vystupiť a vidieť aá som,lebo musím byť naozaj strašne divná.Je to taký povrchný článok kedže všetko sa tu opísať nedá,su a dalšie okolnosti.Pochybujem že to niekto prečíta dokonca a ak ano tak to fakt držím palce.