V lete som odisla pracovat do zahranicia a kym som tam bola, zomrel mi otec. Nebol chory, bolo to neacakane umrtie.Takze som sa vratila domov, a zijem teraz uz len s mamou. Okrem toho ze sa stale poriadne neviem z toho spamatat, lebo to bol najlepsi clovek, akeho si v ulohe otca viete predstavit, neviem co mam robit dalej,so zivotom, so vsetkym. Koncim 5. rocnik VS,mala by som si najst cim skor pracu (o podmienkach, ake teraz v ramci pracovnych miest su, ani nehovorim), ale mam pocit ze sa tu zadusim. Mam moralnu zodpovednost voci mame, nechcem ju tu nechat samu, pretoze viem ako by skoncila, vidim to uz teraz, ked sa vrati z prace, sadne si pred televizor a zaspi. Ziadna motivacia, nic. Ale nemozem tu ani ostat, chcem sa vratit naspat do zahranicia a mozno jej tak aj pomoct financne, ale to ze by som odtialto odisla je u nas tema, ktora je tabu. Bud to skonci emotivnymi vylevmi, ze sa len zbavujem povinnosti voci rodine, alebo hadkou,ale tato existencia tu ma kazdy den nici. Prosim poradte,alebo niekto, kto si presiel podobnou situaciou, potrebujem naozaj pomoct, lebo neviem kam sa pohnut. Dakujem
Zomrel mi otec
Flo252
Milá Flo. Podobne ako Ty aj ja som mala skvelého milujúceho otca. Hoci je tomu uz 22r. ako mi odisiel, emocie su zive a dodnes mi vyhrkne slzicka pri pomysleni na neho. Môj zivot sa po jeho smrti nevyvinul najlepsie. Z vlastnej skusenosti Ti radim: Mame daj uctu aka jej patri, ale Ty si svoj zivot zariad tak, aby si sa nenechala nikym (ani mamou) obmedzovat. Zariad si zivot tak, aby Ti prinasali radost kazdodenne cinnosti a aby si videla aj ciel ktory chces dosiahnut. To zn. ze chod aj do zahranicia ak Ta tam taha, ale mama musi pochopit, ze Ty si chces svoj zivot zariadit po svojom a pokus sa jej vysvetlit, (aj ked to mozno bude bezuspesne ako aj v mojom pripade) ze ju (mamu) mas rada, ze jej budes pomahat, ale ze zit chces takto.....
Prajem Ti mila Flo vela sil, vela mudrosti pri rozhodovani. Vsetko dobre, Erika
FLO 252 MOZES MI DAT NA TEBA MAIL?
Dakujem Vam za rady...ja som len chcela vediet, ci je velmi zle mysliet na to, ze si chcem sama zariadit svoj zivot a nevidim zmysel v tom, aby som s tym zacala tu. Viem, ze nieje dieta, este pracuje ale od buduceho roka pojde na dochodok a toho sa bojim, ze to bude este horsie ako teraz, a viem, ze to by sme sa navzajom utrapili. Mam ju rada, je to skvela mama, ale zila v style "zijem len pre rodinu", takze jej zivot sa tocil okolo mna, ocina, vylety, ten nas dom, a teraz mam pocit ze si mysli, ze uz nic ine nema zmysel. Nema ani nejake kamosky co by s nou chodili aspon na kavu, za to mam strach o to, co bude ak sa rozhodnem odist. Ale dakujem,cenim si ze ste na to reagovali
Chápem ťa. A poviem ti len toľko, že urob to, čo ťa spraví šťastnou. Možno ťa niektorí budú považovať za sebca, ale sebecké je aj to, že ťa tu chce mama udržať hoci si tu nešťastná. Chápem samozrejme aj ju, ale matka by mala chcieť to najlepšie pre svoje dieťa. Určite choď, ak po tom túžiš. Ona sa s tým časom vysporiada, hoci spočiatku to bude ťažké. Skús sa s ňou ešte raz porozprávať a vysvetliť jej to. Pravdepodobne to opäť skončí hádkou, ale aspoň ju na to dopredu pripravíš, že to myslíš vážne a plánuješ to spraviť. Musí sa s tým len ona zmieriť.
DOBROTA, takto z nej bude len kôpka nešťastia. Len by zahadzovala život s niečím, čo ju vôbec nebaví. Až nakoniec zostarne a na odchod bude neskoro. Máme len jeden život, tak snáď máme právo ho prežiť tak, ako chceme, aby sme boli šťastní.
flo, tvoja mama nie je dieťa, ona sa MUSÍ vedieť postarať sama o seba, aj keď je v trochu ťažšej situácii. Zvládne to. A ak aj náhodou nie, tak ty jej nemáš ako pomôcť. Choď pekne naspäť do Londýna a dohodnite sa ako často budeš chodiť domov (raz za mesiac? raz za 6 týždňov?). Mamu poznáš, čomu sa venovala? Bavila by ju zumba, patchwork, maľovanie? Alebo sa môže ponúknuť niekomu opatrovať deťúrence, slobodných mám čo pracujú na smeny je dosť, takúto jej pomoc by veľmi ocenili. Pohľadaj niekoho v okolí, komu by mama takto mohla pomáhať, aby sa z nej nestal zombík. Vymyslite niečo spolu, kým si tu a keď budeš chodiť raz za čas domov, spravte si extra program - choďte sa spúšťať na sánkach, pozrieť divadlo, galérie, prejsť sa do hôr.. Nezostávaj doma, dievča. Držím päste, nech to "rozchodíte" nejako.
4 mesiace...to je jasne ze musim pracovat.A jasne ze aj chcem.Lenze je otazkou, ktorym smerom sa poberiem. Pretoze veci niesu lahke, clovek si cely zivot nieco planuje, na nieco sa tesi,a potom, zacni si zit svoj vlastny "dospelacky" zivot, nieco budovat a robit, ked mas voci inemu cloveku moralnu zodpovednost.Ono to mozno znie teraz sebecky, ze myslim len na seba a nanu nie, ale nevidim v tom vychodisko, tak ci tak s nou nemozem ostat vecne. Vzdy som sa chcela osamostatnit, vzdy ma to tahalo von, a teraz ked uz je ten cas tak neviem co robit.
Ak chces prezit a nezblaznit sa, tak musis pracovat.
ono to máte teraz ešte čerstvé, prvý rok je najhorší... potom sa už s tým naučíte žiť možno sa bude lahšie rozhodovať... A ten Londýn no to je už fakt dosť vzdialenejšie, ja by som šla maximálne niekam ku susedom.
ach, to je tiez vec, ktora podla mna nepripada do uvahy. Okrem toho ze uz je starsia a nevie jazyk, je tu este jej mama, a hlavne, ocino cely zivot staval dom, aby si ho mohli uzit na dochodku, a teraz nam ostal, prazdny a myslim si ze ani koli tomu by len tak neodisla. Tahat sa to takto donekonecna neda, niesu ani peniaze na to aby sme ostali zit v byte, ona zas do toho domu sama byvat nepojde, ale nechce ho ani predat (a vlastne ani ja) kedze ocino na tom robil naozaj odvtedy ako som sa narodila..SItuacia je vlastne dost komplikovana preto je pre mna tazke len tak zo dna na den odist, ale neviem.
