Nedostatok empatie

neboj sa niesi sama takych ludi je kopec, mozno nie v takej forme a intenzite ako to opisujes ty, ale je to dnes bezne ... pozeraju na svoj prospech a idu svetom ako bez duse, fraza "aj v zlom" plati naozaj vynimocne...

pompom: Zistila som,ze ked sa deje prilis vela veci,ktore nedokazem spracovat,tak prv necitim nic a potom to pride. Nebyvala som takato.

Ja som tiež totálne neempatická, ja som zistila prednedávnom, že mám veľký citový vzťah k neživým veciam a neviem si ho vybudovať k ľudom okolo mňa. Som akoby bez emocií, alebo ked nejaké mám, tak je to len chlad a nenávisť. Neviem si to racionálne vysvetliť, kvôli môjmu chladu všetci okolo mňa len trpia, každému ubližujem.
No vidím to tak, že v pondelok mám čo rozprávať psychologičke.

akoby si reagovala keby si pri autonehode stratila nohu???? ty alebo tvoj surodenec, ani vtedy to tebou nepohne???

možno len si dozrela si dost silná že tak reaguješ,si skor nepripustas ,nechceš precitit iného bolest aby teba to nebolelo, vpodstate to nie je zlé,ved bolest každého nemožeš privelmi preživat, aby to nebola zas brzda k životu.

Tak momentálne je ešte urazený, tak sa nediv takej reakcii. Všetko chce svoj čas. Hlavne sa už netráp, trápenie ti vôbec, ale vôbec nepomôže a ani nič nevyrieši a nezmení. Stalo sa a už to nezmeníš, keby si bola necitlivá, ani náhodou ťa nenapadne o tom uvažovať a písať. Len vieš, nie vždy sme dostatočne empatickí podľa predstáv tých druhých. :o))) Ale to sa proste nedá, to by sme potom neboli sami sebou a to je predsa dôležitejšie, ako žiť predstavu toho druhého. ;o))

anjelik*: Keby sa dalo s nim stretnut,urobim to, no on sa stretnutiu vyhyba. Viem,ze aj on urobil chyby, iba mi je tak tazko priznat si svoju necitlivost. Priznala som mu,ze som mu nebola dostatocnou oporou v tom najhorsom a on napisal,ze som nebola na 100%,ale na 1000% oporou. Asi uz fakt sa treba zo vsetkym zmierit akolkolvek je to tazke.

Niet na svete prísnejšieho sudcu ako sme my sami sebe. Nik nás tak neodsúdi a nik nás tak netýra, ako naše vlastné predstavy o tom, akí máme byť a ako sa máme správať. :o)
Odpustiť si vieš iba ty sama sebe. S priateľom sa môžeš stretnúť, vysvetliť mu, prečo sa stalo to alebo ono. Ale toto sebatýranie ti naozaj nijak nepomôže.
Prečítaj si Štyri dohody od Ruiza, možno skôr pochopíš, o čom ti píšem.
Situáciu si riešila iba vrámci vlastných schopností a možností, škoda to už teraz rozpitvávať. A na vine sú vždy dvaja. :o) Niekedy ale tie zdanlivo najhoršie veci sú pre nás tými najlepšími, len bohužiaľ, ukáže to až čas. Tak sa už zbytočne netráp, to nikdy nič nevyriešilo. :o)

načo by sa vŕtal v minulosti a vyhadzoval ti to na oči keď má v súčasnosti iné problémy na ktoré má upriamenú pozornosť? keby to spravil tak ako si žiadala tak by si vôbec neprilepšil. mala si mu skôr povedať to čo píšeš sem. ak si mu o tvojom probléme s nedostatkom súcitu nepovedala, tak si zrejme myslel že je ti ľahostajný.
a pokiaľ chceš odpustenie, tak ho nehľadaj u seba, ublížila si predsa jemu. vy dvaja si to musíte vyriešiť.

anjelik*: Samozrejme, tu otazku ohladom priatela som polozila na margo. Ja si len potrebujem odpustit a hladam sposoby ako.

Sme len takí , akí vieme byť a správame sa len tak, ako je nám prirodzené. Je už zbytočné riešiť, prečo sa on zachoval tak alebo inak. Tebe to nijak nepomôže. Pomôže ti iba to, ak sa zamyslíš a zhodnotíš samu seba, čo si urobila zle, čo by si urobila už inak. A obohatená o túto skúsenosť vykročíš do ďalšieho života a raz aj do ďalšieho vzťahu. Vždy máme riešiť seba a nie druhých. Druhí nám môžu a majú byť iba príkladom, či už v dobrom alebo zlom.