Nerozumiem svojmu priateľovi

Nemala som veľa vzťahov a hlavne keď vidím ostatných chlapov... tak neviem ako, či na tom ešte nie som dobre. Ja sa ho hlavne snažím rešpektovať aj s týmito chybami, ale občas mi to už prerastá cez hlavu. Niekedy si myslím, že je to isto ten pravý a potom už nie, lebo mi je z toho všetkého do plaču. :(

Mám pocit, že on tie situácie vytvára naschvál aby sa mohol s tebou hádať. Asi má nejaké psychické problémy a vybíja si ich na tebe. Ja by som s takým nezostala. Ak sa neštíti ťa ponižovať pred inými a zjapať na teba tak ti tým jasne dáva najavo aký má k tebe vzťah... Čo na ňom preboha vidíš? Asi si nemala veľa vzťahov, lebo ináč by si takto nerozmýšľala a rozišla sa s ním...

Ale to nebol povel, on ju naozaj chcel, len jednoducho mu niečo preletelo cez nos alebo ja fakt neviem. Ide o to, že ja som to vtedy naozaj zle nemyslela, ani som sa nechcela hádať (ani ma nenapadlo, že sa pohádame kvôli takej blbosti), len som vedela, že bude potom hladný a bude mi zase doma hovoriť, ako sa celý deň normálne nenajedol, lebo nemal čoho.

no ak je alergicky na tvoje povely tak sa mu zase necudujem,ale kricat na cely obchod je tiez mooooc

zeby hysterik?

A kričí tak, že sa ľudia obzerajú. V tom obchode som sa cítila strašne ponížená...

Inokedy je naozaj dobrý a mňa práve desí ten obrat v povahe o 360 stupňov, čo on dokáže.

Tak napríklad sme boli v obchode nakupovať, on si chcel kúpiť aj nejakú bagetu, lebo hneď nato šiel do práce a chcel desiatu. Tak sme asi 2krat obišli 2 jediné regále, čo tam mali a ja mu hovorím "však si ju kúp, keď máš na ňu chuť" a on že nie, ja ju asi nechcem a ja že "a čo budeš jesť?" a on že "neviem, asi nič" a ja na to samozrejme, či sa zbláznil a znova som mu povedala, nech si ju kúpi, však sa musí najesť. A on že nechce a ja že prečo a on že len tak. A je fakt, že vtedy ma nahneval, lebo však čo je to za výhovorku, že len tak. A to ho poznám, ako každý chlap veľa je. A on na mňa vyskočil, že ho nemám dirigovať, že nech sa nestarám, tak som mu povedala, že však sa choval ako malé decko, on položil košík na zem, povedal "donakupuj si sama" a odišiel.

do urcitej miery si viem predstavit, ze niektore veci ho drazdia - potom vybuchne. mozno je taka povaha, zaroven by si mal uvedomit, ze ma tento "defekt" v sebe a snazit sa ho potlacit na unosnu hranicu

Mohla by si napísať aj nejaké situácie kedy na teba ako si povedala vyletí? Keď ťa nechá samú tak by som to riešila tak, že by som mu to povedala s tým, že ak to urobí znova tak sa s ním rozídem...Keby to spravil znova, tak by som sa s ním rozišla. Lenže tvoj problém je v tom, že niečo také asi nedokážeš...Čo na ňom také úžasné vidíš?

Ostávam, lebo ho veľmi ľúbim. A väčšinu času sa chová normálne, a to kedysi bývali po takýchto chvíľach veľké hádky, teraz už viem, že ho to prejde, tak to prejdem obyčajným mlčaním. A neviem ako inak popísať ten problém ako tak, že mu "nerozumiem". Ja fakt neviem totiž, kde sa to v ňom berie... odrazu, tak, silná reakcia na nejaký malý podnet. (Obyčajná hádka za maličkosť a on ma nechá samú napr., ako som spomínala) mne nevadí, ak človek občas vybuchne, nahnevá sa a je náladový, to sa stáva. Ale ako sa v ňom vyznať? A hrozne sa bojím, že ak odídem, tak stretnem niekoho, kto sa bude chovať rovnako a ja zistím, že sú takí vlastne všetci... že som mala byť menej citlivá a viac ho chápať. :(