Mám 25 rokov, ale duševne sa cítim na 70. Cítim sa tak prázdny, osamelý. Pracujem v zahraničí a v podstate tu nikoho nepoznám. Nemám sa tu s kým riadne porozprávať. Iba s pár kolegami, ale to väčšinou o práci len. Som introvert, tak sa mi ťažko nadväzujú priatelstvá a vzťah s babou už vôbec.
A keď sa tak zamyslím, asi by mi už ani tie vzťahy nepomohli. Akoby mi bolo všetko už jedno a čakám len na smrť.
Cítim sa jak stroj bez citov. Len práca, jedlo, spať a stále dokola. Nemám ani koníčky, pretože ma nič nebaví. Niekedy sa pre niečo nadchnem, že aha toto ma bude baviť. A akonáhle to začnem robbiť, tak ma to prestane baviť. Nemá to pre mňa zmysel.
Neviem, čo mi je, či to je vyhorenie, depresia alebo čo.
Viem, že mi asi poradíte ísť k cvokárovi, ale asi by som mu vela nerozumel.
Ako sa dostať z marazmu?
no tak uz ked ty si nemohol najst normalnu pracu, tak potom som zvedava co si najdem bez tej angliny ja :D
...tak uz som to vymyslela, vydrz tam este rok a pol a potom po skole dojdem za tebou a aspon ma naucis po anglicky :D :D
Ale viesco? zacala som citat knihu co odporucil tokeby a zacina sa mi velmi lubit!Jaj, a nazov je Nekonecna sila - Anthony Robbins
Kvôli peniazom, chcel si zlepšiť anglinu a hlavne aj kvôli, že som na Slovensku nemohol nič normálne nájsť a už som bol zúfalý, tak som odišiel sem. Natrvalo tu určite nechcem ostať, jedine že by bolo kvôli niekomu, ale nie je.
Vieš, ale možno sa dá na tej prezentácii zapracovať, zbaviť sa toho strachu a možno by sa nám zmenil potom život oveľa k lepšiemu. I keď tiež by som sa uspokojil asi s nejakou pozíciou kancelárskej krysy, kde by som robil účto alebo niečo podobné.
a preco teda ostavas v Britanii, ked ta to tam tak nici? hmm?
Kvoli zarobku? Alebo by si tam uz chcel ostat natrvalo?
Mna ked sa raz ucitel spytal ako chcem prezentovat v praci, som mu povedala, ze v zivote nebudem robit pracu,kde musim prezentovat, predsa sa nenecham psychicky znicit. To sa radsej uspokojim s nizsim platom v inej praci, ale nebudem sa stresovat kazdy den :) tak zit nechcem!
Sejla v Británii som..
..že ruplo v bedni, tak to si ma teda podporila. I keď ja mám pocit, že mne už ruplo.
Ja tu poznám len pár Slovákov, v robote sa bavím s hocikým, s kým si rozumiem, či už je to Pakistanec, Iránčan, Poliak, Afričan, Maďar atď. A tak ti poviem, že som momentálne rád aj za túto podradnú robotu. Som tu len pár mesiacov, ešte neviem aké tu mám iné možnosti.
Dobre možno tu v práci je viac úspešný introvert. Ale to nič nemení na tom, že sa tu cítim totálne sám. To ma ničí, chradnem. Nad vodou ma drží len to, že o pár dní pôjdem na chvílu domov.
No ja nemám takú možnosť ako ty. Ja som v strade Anglicka, uprostred ničoho, len samá rovina a močiare.
bella12 veď aj ja mám rád spoločnosť, ale zas nie hocijakú, nie hocikoho si pustím k telu. A to ma dosť obmedzuje. Na druhej strane zas, niekedy si viem pokecať lepšie s človekom, ktorého nepoznám ako s niekým koho poznám dlhé roky.
S tými nesprávnymi postojmi, s tými som sa ja už nejak vyrovnal. Napr. keď mi niekto povedal, že som tichý, tak som si povedal, že nie som tichý, len si nemám s tým človekom čo povedať. Alebo na danú tému.
Ešte musím na tom dobrom spoločníkovi popracovať. Taktiež neviem sa zbaviť trémy, nervozity, keď sa mám niekde prezentovať, keď mám niekde hovoriť pred viacerými cudzími ľuďmi. Ale to už je asi sociálna fóbia. Strašne mi to obmedzuje život a som z toho zúfalý. Keď sa predstavím, kde by som bez toho mohol byť...
Každopádne ďakujem za príspevky.
Sofi 22, tiež ma výška ničila, hlavne tie prezentácie. Prax niekde nevyžadujú, ale je výhodou. Ale ten jazyk, to už berú ako samozrejmosť.
Tie pocity, presne aj ja som mal také, všetci sú lepší ako ja, ako to, že všetci tak dobre vystupujú, ako to že sú takí sebavedomí. Kde berú silu na prácu popri škole a tak..
Také lieky by som ja potreboval. Mne keď sa rozbúši srdce, tak koniec. Neviem ani rozmýšlať.
Marecek a v ktorej krajine žiješ? Ja teda pozorujem cudzincov v zahraničí už roky a všimla som si jednu vec. Drvivej väčšine slovákov to rupne na mozog. Zahrabú sa do akýchsi obranných rituálov, stretávajú sa s určitou malou skupinou ľudí (väčšinou ďalších zúfalých slovákov), nemajú dostatok sebavedomia na akúkoľvek zmenu, spoznať nových ľudí, lebo ako praví slováci sa boja stratiť napr. pracovnú istotu (lebo mať prácu je pre slováka dôležitejšie než čokoľvek), roky robia podradné roboty, nijak spoločensky, ani pracovne neprogredujú, akoby sa v nejakom bode zľakli rôznorodosti sveta a kompletne sa pred ním uzavreli - a to nezáleží od miery introvertnosti.
Druhá, menšia skupina slovákov, pochopila dôležitú vec. Človek nikdy nemá žiadnu istotu, nech je kdekoľvek a schopnosť padať na hubu a nezastaviť sa v plnení snov je jedna z najväčších kvalít úspešného človeka, že tam vonku má človek oveľa viac možností a dosiahnuť/spoznať/naučiť sa/vidieť/byť ocenený/dostať a preukázať rešpekt/nájsť priatelov....než na slovensku, na to ale treba mať otvorenú mysel dokorán a zbaviť sa svojho strachu.
Pozri sa na to takto: Intro/extro, to je jedno, ja mám dokonca pocit, že viac cenení a úspešnejší v zahraničí sú introverti, lebo tam je treba na dosiahnutie vyššieho ciela držať si vždy odstup od ľudí, byť maximálne profesionálny, slušný, rezervovaný, proste ako to povedať, vždy musíš hrať akúsi rolu, úplne neosobný postoj, na to má introvert väčšie predpoklady, lebo z pravidla si otvára ústa až po tom ako si dobre premyslí, čo chce povedať a svoje súkromie si váži a nikoho s tým neobťažuje. Vieš ako sa hovorí "mlčanie je zlato" to je totálne pravdivá myšlienka, je oveľa lepšie mlčať, ako povedať sprostosť. Už len stačí, aby sa naučil toto robiť častejšie a nabrať sebavedomie, trochu viac skúseností, naučiť sa priznať chybu a učiť sa od druhých a tým pádom sa zlepšovať. Neboj sa zistiť, že môžeš viac, než si myslíš. Toto isté súkromné vzťahy, kde žiješ, v anglicku? Bože veď tam je už stáročia v móde maska (často krát falošnej) zdvorilosti, tam nepotrebuješ byť extrovert, ľudia väčšinou úplne prejavia svoje skutočné myšlienky až keď ťa dobre spoznajú. A neboj sa komunikovať v cudzom jazyku, lebo byť cudzincom nie je hanba. A láskavo sa poobzeraj na tú zgerbu navôkol, čo cucá štát a alkohol, na cudzincov, čo robia hanbu vlastnej krajine, pozri sa ako väčšina hovorí po anglicky, je to s nimi katastrofa a vôbec sa nehanbia:) A dokonca zahraniční manažéri, či ľudia pracujúci v kanceláriach majú angličtinu na otrasnej úrovni. Už sa stalo, že mi z Head Officu prišiel taký gramaticky smiešny email, že mi rozum zastal:D No čo, robí tam poľka, ktorá si nevie ani učesať vlasy, nosí šušťáčku s teniskami, váži 100 kilov, veľa rozumu síce nepobrala, ale sakra ona už roky žije len pre robotu a snaží sa jak hovedo, úplne odspodu sa vypracovala niekam, kde má viac než 2000 librový plat za sedenie na prdelke! A nič ťa nebaví, no fakt kde žiješ? Ja som bola vo Walese a vieš čo je úplná paráda? Vyštverať sa za dažďa a vetra na kopec pri pobreží, lahnúť si a sledovať odtial vlny na mori. Alebo choď na glastonbury a nechaj si resetnúť mozog živou hlasnou hudbou a poriadne sa pováľaj v blate:)) Alebo si za 500 libier kúp auto a každý víkend sa odvez do inej dediny a sleduj, ako niekde doslova zastal čas=) Choď do parku ešte pred východom slnka, najlepšie počas veľmi chladnej, bezoblačnej noci, pozoruj ako sa jelene prechádzajú za prudko meniacej sa farby oblohy až kým nenastane deň a zrazu všetko začne vyzerať inak... No jednoducho, či už si sám, alebo v dave, ŽI! :)
tokeby
Jej, vdaka za tip, uz som si aj jednu knihu stiahla :)
bella12
akoby si hovorila o mne, presne vsetky tie nepsravne postoje. Som rada ze nie som jedina, lebo uz sa taka nenavidim. Rada by som to zmenila ale tie myšlienky su take silne!
marecek24
ja som troooška mladsia od teba ale
presne tiez sa cítim prázdna a osamela,nestastna. A presne nedavno som si uvedomila ze mi asi \"niekto\" chyba alebočo. Lenze to sa tazko niekto hlada, ked som introvert a ked nemam ani ziadne zaujmy, tak potom ani neviem o com sa mam s \"nim\"rozpravat!
Chodim na VS a uz nevladzem, psychicky ma to neskutocne vycerpava,ničí a proste ked stale kazdy este hovori ze bez praxe a jazyka ta nikde nezamestnaju(nemam ani prax ani jazyk sa poriadne neviem naucit),tak ja uz vlastne ani nemam motivaciu a hlavne pri vsetkych šikovnych ludoch v skole-neskutocne mi lezie na nervy ze je tam kazdy lepsi jak ja.Skuskami prechadzam vzdy ledva,spomalena som,no cele zle.A stale len skola,domov,ucit,spat,skola,...Cudujem sa ze mi este nepreplo a nechapem jak to vsetci mozu tak lahko zvladat,navyse este pracovat popri tom,venovat sa zalubam a frajerovi.
Ja vlastne ani nechcem pracovat v tej oblasti co studuejem, isla som tam, len preto ze neviem co chcem robit a neviem to stale.
Inak ja som bola aj u psychiatra, ale presne taak napisal mi lieky a hotovo :D tak tam ani chodit nemusis, len sa s tymi liekmi citis tak fajn,tvoje telo uz nie je v strese(ked je taka situacia,napr.srdce mi bije pokojne ako vzdy,nedycham zrychlene,proste potlacaju te prejavy) ale myslienky stale ostanu. Ja si myslim ze ja mam uz aj tu depresiu.Jedine cim sa utesujem je, ze ked uz vypadnem z tej skoly,zacnem novy zivot, lenze bojim sa, ze potom to zas bude o tom ako hovoris ty, praca,domov,spat,praca,....
Zistila som, že verím nepravdivým výrokom o sebe, dogmám, či dokonca nálepkám, ktoré som si dala sama alebo mi dali či som predpokladala, že mi dali iní. Bola som akoby vo vychodených koľajách, z ktorých sa nedalo uhnúť inam (veď taká som). Navyše som aj mala strach urobiť niečo, aby som z nich vyšla, bála som sa, že to už nebudem ja, že stratím samu seba. Ale bola som sama so sebou takto šťastná? Bola som tichá, bála som sa byť stredobodom pozornosti, nechcela som vytŕčať z radu, bála som sa povedať svoj názor zo strachu, že by ma vysmiali a tak som hovorila to, čo hovorili iní, len aby som nevzbudzovala pozornosť, čo vo mne vyvolávalo konflikt samej so sebou. Nevedela som sa za seba postaviť, presadiť, stále som len ustupovala. Moje sebavedomie bolo na bode mrazu.
Čo sa týka odbornosti, bola som perfekcionistka, musela som byť dokonalá, realita však bola často iná. Prestavy mojej dokonalosti, ktorými som sa snažila motivovať však neprinášali ovocie, skôr depresie pri každom novom zlyhaní. Kým som nebola perfektne pripravená, nemohla som odísť do "veľkého sveta". Takto by som sa pravdaže nikam nedostala, lebo ani do smrti by som dokonalosť nedosiahla. Videla som stále chyby v sebe a ani ma nenapadlo, že idem na to úplne zle.
Všetky tieto moje postoje, ktorým som verila boli chybné a v ničom mi nepomáhali, naopak v skutočnosti bránili dosiahnutiu mojich cieľov, bránili tomu, aby sa zo mňa stal vyrovnaný a sebavedomý človek. Preto ich bolo treba spochybniť a prerámovať, teda nahradiť logickými a pravdivými myšlienkami. Uvediem príklad:
Nesprávny postoj: Som tichá, každý ma takúto pozná, nedokážem byť iná, iniciatívna v komunikácii.
Logické spochybnenie: Je potrebné rozlišovať to, aká som a to, ako sa prejavujem. To, že na ľudí, ktorí ma dobre nepoznajú pôsobím tichým dojmom ešte neznamená, že som tichá - veď v komunikácii s rodinou dokážem byť aj veselá, iniciatívna, uvoľnená, dokonca sa viem aj nahnevať a kričať. Nie je teda pravda, že ma každý pozná tichú. Označenie mojej osoby ako tichá je príliš zjednodušujúce, je to nálepka, ktorej sa potrebujem zbaviť. To, že som sa doteraz takto prejavovala pred inými, neznamená, že to tak musí byť navždy. Môžem to zmeniť.
Nesprávny postoj: Som nudná, nie som dobrý spoločník.
Logický postoj: Tento výrok je príliš zovšeobecňujúci a preto nepravdivý. Pri ľuďoch, ktorých dobre poznám (aj keď ich nie je veľa), dokážem byť zábavná a nenudia sa so mnou. Aby som vedela s niekým v pohode komunikovať, potrebujem ho lepšie spoznať, čo sa pri náhodných ľuďoch na ulici, alebo aj pri kolegoch z práce, ktorých stretám na chodbe nedá. Rovnako viem, že keď som len s jednou osobou, dokážem byť uvoľnenejšia a pokojnejšie s ňou hovoriť, ako keď som v kolektíve viacerých pre mňa cudzích osôb. Vtedy som viac v strese a logicky ma nič nenapadá.
Nesprávny postoj: Môj názor na niektoré veci je odlišný od názoru väčšiny. Keby som ho prezentovala, vysmiali by sa mi a ktovie, čo by si o mne pomysleli.
Logický postoj: Každý človek je jedinečný a preto aj každý môže vnímať nejakú vec odlišne. Je to logické a normálne. Každý človek tak môže priniesť svoj pohľad na vec, ktorý môže byť prínosom, podnetom na zamyslenie pre toho druhého. Nikde nie je napísané, že názor iných na danú vec je správny a ten môj nesprávny. Každý má právo vyjadriť svoj názor a nie je dôvod vysmievať sa niekomu pre jeho názor, nech by sa zdal akokoľvek smiešny či zvláštny. Takisto nie je dôvod na podceňovanie sa, ak sa druhým môj názor nebude páčiť, dokonca ho ani nemusia prijať. Nič sa nedeje, svet sa preto nezrúti. Ja tiež môžem rešpektovať názor iných, ale nemusím s nimi súhlasiť.
Takto sa dá pokračovať so všetkými zavádzajúcimi myšlienkami o sebe, ktorým veríš a ani si o neuvedomuješ. Mne to veľmi pomohlo, po čase som bola sebavedomejšia a odvážnejšia v komunikácii s inými, začala som si viac veriť a hlavne zo mňa opadol strach a stres. Prestala som sa kontrolovať a sledovať, či sa nestrápnim, a všetko bolo zrazu oveľa jednoduchšie. A nestratila som samu seba, stále som to ja, stále som introvertom, ale otvorila som sa trochu svetu a som takto šťastnejšia.
