Nenavidim zivot...

Je len na tebe,ako so svojim životom naložíš.Na minulosť už zabudni a začni naozaj žiť.Máš priateľa,ktorý stojí pri tebe a to je skvelé.Máš prácu v Anglicku a neboj,aj peniažky sa čoskoro prikotúľajú.Jasné,nič nie je jednoduché a o všetko treba bojovať, ale o to viac,si to potom vážiš.Len sa nevzdávaj a bojuj.Život je krásny!! Veľa šťastia...

Marianka,musím ti napísať jednu vec: trošku som bola v podobnej situácii ako ty v tom zmysle,že ani moji rodičia si nikdy nemysleli,že niečo dokážem i keď u mňa to bolo z iného dôvodu.
budem mať 30 rokov a oni si stále myslia,že ja som decko neschopné normálneho života,je to hrozné ale je to pravda.
Permanentne o mne pochybovali keď sa mi niiečo podarilo,tak to považovali za zázrak!
Je síce pravdou,že ma nedeptali asi až tak ako teba a je pravdou aj to,že jednoduch som nedosahovala pravdepodobne ich úroveň(myslím rodičov)pretože otec aj mama študovali na Karlovej univerzite,otec jadrovú fyziku a mama právo.A ja som proste nešla v týchto šlapajach i keď teraz už idem.
ale povedať som ti chcela to,aby si sa nebála toho,že možno nedokážeš zrealizovať bežné životné úkony,pretože to nie je pravda.
Keď sa raz osamostatníš,uvidíš akú neskutočnú silu ti to dá.Sama nebudeš chápať čo všetko dokážeš a ako ľahko,neboj sa tohto,ono to príde tak ,že ani nebudeš vedieť,len v jednom momente pochopíš, že si pánom svojho života so všetkými radosťami ale aj zodpovednosťou.

inak moja sestra za to obdobie chytala hystericke zachvaty, ked som povedala, ze si na tieto skoly nedam prihlasku (ona mi ich nanutila). zacala na mna vrieskat, ze si ich dam okamzite alebo si nedam na ziadne. chcela som si dat aj na pedagogicku fakultu odbor slovensky jazyk (ten predmet mam rada) + nejaky dalsi (napr. etika alebo estetika...). na zaciatku mi sestra povedala 100000 - (proti skole). ked videla, ze si chcem dat aj napriek tomu, zacala po mne vrieskat. mama sa k nej potom pridala, obe mi zacali vykrikovat moju chorobu, ze kvoli nej sa tam nedostanem a urcite to nezvladnem. kvoli nim som prepasla termin a tak som si nedala prihlasku na pedagogicku. sestra - samozrejme cela spokojna, ze som napokon spravila tak, ako chcela ona - povedala (ked som jej pvoedala, ze si dam na buduci rok prihlasku na pedagogiku), ze nech si dam potom... to hovori 1000000x a vzdy som potom ja ta zla, vzdy potom na mna vrieska jak sibnuta. ibaze... sibnuta som podla mojej matky a surodencov ja. ja uz nevladzem. vyslobodi ma jedine to, ked odidem prec alebo ma vyslobodi smrt.

dakujem Aria. je mile vediet, ze na svete existuju ludia, ktori dokazu inych podporit aj v tych najzlozitejsich situaciach. neviem, ako to dokazem, ale... bude to tazky boj. ak ho nevyhram... skoda. ja sa bojim zit. ak sa mi aj podari osamostatnit, vsetko sa budem musiet ucit od zaciatku. napr. myslim, ze pre teba a pre ostatnych je velmi jednoduche ist do obchodu a kupit si trebars nohavice alebo tricko. ale ja? ja mam strach si nieco take kupit, lebo by som si to kupila s tou obavou, ze ked pridem domov s nakupom, vykopnu ma z domu za to, ze som to nekupila s nimi. a vnutili by mi svoj styl. kupila som si sice sama botasky, mame sa samozrejme velmi nepacili, ale sestra povedala, ze ked sa mi pacia, tak nech ich si necham. ale viete preco to povedala? lebo sa jej tiez pacili. ale keby sa nepacili jej, tak by to bolo hrozne. viete, co som prezivala za obdobie asi 1 mesiac, ked som si podavala prihlasku na VS? dala som si na tie skoly, na ktore som si nikdy nechcela dat a ktore mi vnutila rodina. socialnu pracovnicku som v zivote robit nechcela, lebo ta ma neuzivi a animaciu volneho casu som si nechcela dat, lebo s tou nenajdem pracu (snad len v kniznici s platom okolo 8000,-). da sa z takeho mizerneho platu vyzit? ved len 6500,- by som dala na podnajom. a z 1500,- by som mala vyzit s tym, zeby som mala sa stravovat, zaplatit si nejake skolske vydavky a neviem co este? ale ich to nezaujima. su to sebci. fakt len budem dufat, ze sa mi podari najst si miesto uctovnicky (ta vraj dobre zaraba - nie vela, ale tak akurat, aby som vyzila). inak dakujem ludom, ktori si o mne myslia, ze ak sa stanem mamou, tak budem dobra MAMICKA. budem sa snazit. ibaze... nemam ani priatela ani nikoho. mam problem s komunikaciou. viem pekne cisto rozpravat, ale neviem nadvazovat kontakty a rozhovory s ludmi. a to ma uz hneva. snad mi pomoze psycholog, ak sa k nemu niekedy odhodlam ist. ku psychiatricke sa uz nechystam.

milli... uzasny prispevok, nadherny, zaujal a prinutil ma zamysliet sa , aj ked mna tento problem netrapi a moju mysel si zamestnavam inymi myslienkami, ale vdaka tebe sa zamyslim...ďakujem

DOKAZES!! Pretoze to chces! A budes perfektna mama, pretoze im budes vediet dat obrovske mnozstvo lasky. Nemaj strach... uz teraz si dokazala strasne vela tak sa postav svojmu strachu a dokaz vsetkym tym hlupakom, co ta povazovali za chuderu, ze oni su chudaci a ze TY NA TO MAS!

nema niekto kontakt na nejaku psychologicku v Presove? len taku, ktora nie je sukromna prosim...

och, to je vsetko krasne, co tu vsetci pisete, ale... bojim sa zit. cely zivot som robila len to, co odo mna chceli ini, aby som im pomohla. je nadherne, ked tu pisete o Anglicku - o vycestovani tam, najst si pracu a neviem co este vsetko. ale ja sa bojim ist sama co i len do ineho mesta. vzdy ma vsetci v mojom okoli presviedcali, ze nic nedokazem. pred par dnami moja mama orodovala za mna ako za nejaku chuderu, aby mi surodenci pomohli dotiahnut to aspon na bakalara. to nestaci??? vzdy som bola taka chudera! smrt by bola pre mna jedinym vyslobodenim. ale na druhej strane... tuzim po tom, aby som si nasla pracu, ktora by ma uzivila, ak by som chcela ist prec z domu. chcela by som si zalozit rodinku s velkym poctom deti, lebo deticky milujem. chcela by som si aj nejake adoptovat a dat im lasku a domov a MAMICKU, ale... co ak to nedokazem?

Asi to nie je lahke ale treba spravit za minulostou hrubu ciaru a zacat odznova, vravis, ze pracujes v anglicku - ved to je super, tam sa da zarobit tolko co na slovensku by si sotva zarobila.. takze na nejaky dom alebo byt sa nasetrit da.. nic nie je stratene

O čom je život? No, neľahká otázka, ale stále aktuálna. Je to problém filozofický, etický, medicínsky, náboženský, či azda nejaký iný? Človek po celú svoju existenciu, dokiaľ siaha poznanie o jeho zmýšľaní, má dilemu, ktorá je aj myšlienkou tejto témy: načo tu človek je, akú tu má úlohu? Ak človeka v takomto zmysle začneme porovnávať s ostatnými živočíchmi tejto planéty, zistíme, že ani tie najvyvinutejšie zo stavovcov sa nevyznačujú ani len v náznakoch fenoménom hľadania zmyslu života, ktorý prináleží len ľudskej bytosti. Pre ostatnú živočišnu ríšu je postačujúce, ak sa ten-ktorý druh uspokojí po stránke živočíšno-existenčnej a tým sú jeho potreby uspokojené. Ak je tento fenomén charakteristický len pre človeka, treba sa pýtať, kto a za akým účelom ho do človeka vložil. Ak to bola príroda, potom by bolo namieste konštatovať, že napriek všetkým tým dych zastavujúcim vlastnostiam ľudskej bytosti sa v tejto veci asi značne pomýlila, pretože človeku spôsobuje značnú "ujmu" na kvalite jeho života. To by bolo ale dosť paradoxné, ak si uvedomíme, akou úžasnou súhrou všetkých možných fyzikálnych či chemických foriem existencie hmoty, skĺbených do fantastickej súhry navzájom sa podporujúcich činností ľudská bytosť je.
Ak tento "omyl prírody" predsa len pripustíme, potom ide o všeobecnú "disfunciu" činnosti ľudského organizmu, ktorej riešenie by spočívalo v eliminácii hoto nedostatku prostriedkami
medicínskymi (prípadne inými) a "čakať" ďalšie milíóny rokov, kým sa príroda "spamätá" a tento jeho nedostatok napraví. Je tu však aj iná možnosť pohľadu na tento problém, že tento pocit zmyslu života tam niekto úmyselne vložil. Potom je na mieste pýtať sa, kto ho tam vložil a prečo ho tam vložil. Som rád, že po rokoch hľadania svojho zmyslu života som našiel riešenie, ktoré mi dalo zmysluplnú a zároveň naprosto dostačujúcu odpoveď na túto otázku. Je pravda, že sa nachádzame na pôde medicínskej, ale keďže ani samotná otázka celkom nespadá do tejto oblasti, dovolím si aj ja vybočiť z tejto línie. Takže proste a jednoducho Boh ako "Princíp" najväčšej dokonalosti je pre mňa odpoveďou prakticky na všetky otázky a dilemy tohoto druhu. Boh však, aj keď vo svojej podstate absolútne dokonalý, je na rozdiel od človeka vo svojich prejavoch jednoduchý, pretože naproti tomu, čo ja "musím" zapísať množstvo týcto riadkov, aby som sa len chabo pokúsil zodpovedať na túto dilemu, On svojim jediným krátkym spojením slov "milujem ťa", vyjadrí duši človeka podstatu zmyslu života ďaleko lepšie ako ja, aj keby som tu popísal svojimi úvahami niekoľko strán, pretože On je Boh a ja len človek.. Čo teda odporučiť? Môžme ponúknuť formu opravy nedostatku prírody liečbou "choroby hľadania zmyslu života" psychoterapiou či psychofarmakami, alebo môžeme žiadať o vysvetlenie týchto otázok Toho, kto na to pozná odpoveď najlepšie, ak sa prikloníme k takejto forme riešenia. Ja sa prikláňam jednoznačne k tej možnosti druhej. Dôležité je však aj správne "diagnostikovať" ten ktorý dôvod správania jedinca. Obrazne "povedané", ak mám angínu, nebudem (ako prvé) riešiť napr. životosprávu, ale čím skôr nasadím
antibiotiká. Ak sú v mojom živote zjavné známky suicidity (sebapoškodzovania), psychológ či psychiater by mal byť prvou inštanciou na vyriešenie problému, ale otázka zmyslu života patrí podľa mňa do rúk Odborníkovi na to naslovo vzatému...
Je teda na "padlom_anjelovi", alebo Marienke, aby si vybrali spôsob riešenia svojej otázky zmyslu života. Prajem však im ako aj každému, kto tápa v podobných otázkach a je nešťastný zo seba a svojho životného údelu, aby našiel to správne východisko pre svoj život a mohol byť skutočne šťastný...