PAS - postabortívny syndróm

Mám 13 rokov a som "náhodné" dieťa. Moja maminka chcela veľmi bábätko, ale potratila prirodzene v 3. mesiaci tehotenstva. Z druhého tehotenstva sa jej predčasne narodili moji bratia, dvojičky, ktorí žili pár dní. Potom už deti nechcela, a vraj keď na ulici uvidela kočík s bábätkom, išla na druhú stranu, aby nemusela prejsť vedľa neho a v noci sa budila na neexistujúci plač. O 17 rokov som sa narodila ja. Neplánovane, nečakané tehotenstvo a mama dlho ani to nevedela, že je tehotná a potom to brala tak, že ma nebude ľúbiť, že aj tak neprežijem. A teraz ma majú veľmi veľmi radi.

S manželkou sme sa už pred sobášom dohodli, že budeme mať 4 deti. Mali sme ich ale manželka neplánovane otehotnela 5. krát. Bola v tom čase už 10 rokov na materskej a už ju to ubíjalo. Preplakala veľa, ale interupciu sme určite nechceli. Narodilo sa nám dievčatko, keď sa naučilo rozprávať, jej dennodená otázka bola: Mamička máš ma rada? Hraje sa sama v izbe a zrazu sa vychytí do kuchyne a pýta sa: Mamička máš ma rada? To trvalo roky, celý jej predškolský vek.

Som otec alebo monštrum ? Uvedomujem si možnosť. Stratili sme dieťa koli mňe ? A potom okamžite pár sekúnd neskôr som stratil druhé dieťa ?
Toto je otázka na ktorú si odpoviem.
Odišiel som z domu pretože som
nevedel čo chcem čo je môj význam ?
Našiel som si miesto kde bolo veľa negatívnej energie a v tej temnote si prišla ty. Krásne stvorenie, stratené v tej temnote. Stačilo mi aby som na teba pozeral a mňa to napĺňalo šťastím. Stále si taká ale iná po príhode v nemocnici. Znenávidela si to miesto a okolie a krajinu. A pýtala sa kedy odídeme lebo skutočným dôvodom bola nenávisť. Nie voči mne ešte vtedy nie. Mali sme plány a sny. Nepovedala si mi že nenavidiš to miesto. Ale stále si chcela byt so mnou. Viem cítil som. Potom si odišla. Šťastná a ja nešťastný že som nemôžem ísť. Prosila si ma aby som išiel.
Chvíľu sme žili šťastie a nešťastie.
Ja v nešťastí nemôžem žiť. Ty si šťastná bez miesta ja nešťastný bez Wás.
Konečne som bol kde som šťastný, aj
vy budete. Začala si ma nenávidieť kým som sa narodil tam kde ona zomrela. Ale ešte milovala. Neskôr bolo super odišli sme na dovolenku lebo ty si chcela zostať pracovať. Keď si pocítila ten smútok ktorý nastal koli mne prišla si o druhé dieťa koli nemu.
Počkať to bol jeho nápad tam ísť to on zabil Viki .
Nenavidim ho lebo to je všetko jeho vina.
To kde som teraz sama nemôžem byť sama.
Miláčik rozprávali sme sa a viem že si ma nechcela opustiť. urobila by si to vtedy ? Keby tam zostanem ?
Písala si mi ako ti je smutno..,
Nemal som odísť aby som neopustil a nepriviedol ta do pocitu tej straty a vinníka ktorý statil tak isto tým že sa nemala narodiť a nie že my sme sa nemali stretnúť. Je to divné vidieť to týmito očami no veľmi smutné. Je mi ľúto že som ta nemohol viac podporiť a ešte viac dostať ťa dostať ťa do toho pocitu.
Ale nerozumiem. Nechala si mi denník? Prečo tam nebol pred mesiacom alebo dvomi keď som tam triedil dokumenty. A nebol tam. Až keď si sa vrátila keď ta naplnila zloba ktorá nemala byť tak ako Viki existovať.
Naozaj ma to mrzí že si to nikdy neprečitaš a nepocitiš bolesť ktorú mi to spôsobilo. Viem že cítiš že to je tak správne a ty si mala byť zlá.
Skúšal som ti to vysvetliť a porozprávať sa. Naozaj to nevidíš ? A ja som naozaj ten zlý ktorého popisuješ ? Budem ťa na vždy ľúbiť a čakať na budúcnosť. Či je toto iba syndróm alebo osud keď sa budem neznášať zbytok života a neveriť sam sebe...
Vylievať sa do mora a stratiť reálny pojem o tom kým ste a kým ste boli.
Chcieť utiecť od reality.
Po pár dňoch.
Všetko mi to dáva zmysel.
Cítil som pravdu-príbeh v príbehu- kde denník popisuje situáciu čo sa deje- nemôžem sa presvedčiť o tom či je to pravda či lož. Tak ako ja teba že to nebolo ako myslíš.
Odišla si okamžite po strate. Po traume ktorú sme prežila. Viniť všetkých okolo veriť tomu. Preto si teraz taká. Ja budem tajne veriť že mám pravdu tak ako ty ju máš inú... ale normálnu. To že znenavidiš všetko okolo a okamžite. Keď nieje dôvod prečo brániť šťastiu ?
Dúfam že si to prečítaš aj keď už povieš dávno to
PS: stále tam čakám kde som našiel zmysel života s ženou

Nieje možnosť ako pomôcť ? Nie mne ale jej ? Napísala to vo veršoch a ja som si to prežil ako to znenavidela. Odišla 5 dni po potrate z tým že si nevie predstaviť bezomňa žiť. Vidí ako ma to trápi.
Všetko Ok odišiel som za ňou a Ok. Odišiel som z dcérkou na dovolenku ale nevedel som ako veľmi neznáša toto miesto.
Dostala pocit že koli mňe stratila Viki a Alice.
3 deň na Slovensku on v UK.
Zavolala že je koniec že ma nenávidí za to čo som jej urobil, Viki zomrela koli mne, všetko aj to že ona je zlá koli mňe.
Prestala ma počúvať a nemôžem jej pomôcť.
Poraďte mi prosím

Dievčatá - či už máte 15 alebo 50, ak ste sa kedysi museli rozhodnúť a dnes za svoje rozhodnutie trpíte, vedzte: v tom čase ste to videli ako jedinú možnosť, určite to nebolo ani vtedy pre Vás jednoduché rozhodnutie, ale vtedy ste inak nemohli, nevedeli. Hovoríte si, že dnes by ste to spravili inak, ale to nebolo dnes, to bolo vtedy...
Z celého srdiečka Vám prajem, aby ste dokázali preklenúť svoju bolesť a vedeli sa tešiť zo života. Veď ktohovie, možno ich raz stretnete.. A oni Vám určite odpustili, lebo niet väčšej lásky ako láska matky a dieťaťa.
A Vy, dievčence, či už máte 15 alebo koľkokoľvek a nech ste v akejkoľvek ťažkej situácii, vedzte, ak ste schopné prežiť Vy, dokážete to aj s dieťatkom. Nezahoďte šancu milovať a byť milovaný tou najväčšou láskou.
Všetko dobré Vám všetkým!

Večery milosrdenstva s hudobnou skupinou Lámačské chvály:
modlitby vďaky za dar života, modlitby odprosenia za jeho neprijatie a modlitby za uzdravenie všetkých rán spôsobených potratmi
21.10. - Bratislava
22.10. - Banská Bystrica
23.10. - Prešov
Nech prinesú pokoj do utrápených duší

www.sviecka.forumzivota.sk

Nádej a pomoc po potrate: projekt Ráchel a Ráchelina vinica

rachel.rodinabb.sk

Ano, jedine ked odlozime aj tieto trapenia pod križ Pana Jezisa, vyzname mu to, , on nam odpusti...hladajme ho, volajme nanho, skusme byt v jeho hojivej pritomnpsti, vzdy mu to odovzdavajme, kazdu tryznivu myslienku ..poprosme ho, aby nam do cesty poslal jeho cloveka, ludi, s ktorymi sa mozme modlit...a on rany zahoji, je to proces...kedy jeho svetlo nechame prenikat do vsetkyvh trhlin, dier v nasej dusi, v nasom tele, v nasom ludskom duchu...volajme, šepkajme Prid o Pane Jezisu...

Hoci som veriaca, aj ja som podstúpila umelý potrat. Mala som vtedy už dve dcéry, päťročnú a trojročnú. O desať rokov neskôr som znova otehotnela, ale už to nepripadalo do úvahy. Nevládala som, lebo už tých desať rokov bolo plných smútku za mojím prvým strateným dieťatkom. Trvá to už tridsať rokov a je to hrozný pocit. Keď som sa preto rozhodla, neviem, kde som mala rozum! Nemôžem sa s tým zmieriť. Najradšej by som sa z toho spovedala pri každej svätej spovedi.

Teraz sa modlím, aby sa ani jedna mamička nerozhodla pre takéto riešenie, lebo je to bolesť na celý život. Je to bolesť na celý život...

Poobede po zákroku som sa uvelebila na lehátku v záhrade - mala som nariadené \"šetriť sa\". Čítala som knižku Smiech uľahčuje výchovu, ktorú som si požičala od kolegyne v práci. Hneď v úvode som sa dočítala, že každé dieťa je hotová, dávno napísaná kniha už od okamihu, keď jeho matka ešte ani netuší, že je tehotná. Akonáhle totiž vajíčko dovolí spermii preniknuť bunkovou blanou, dochádza k výmene dôležitých informácií - obe bunky začínajú spoločne písať knihu celkom konkrétneho neopakovateľného ľudského osudu. Veľmi rada čítam knihy - a teraz som práve jednu zničila! - pomyslela som si.

Uplynul týždeň. Nemohla som v noci spať a zašla som za našim rodinným lekárom. Povedal mi: Pre potrat ste sa rozhodla sama, teraz s tým už nič neurobíte. Rozhodla som sa, že nikomu ďalšiemu o potrate nepoviem. Ale nejako sa prihodilo, že sa o ňom čoskoro dozvedela moje priateľka Renate. Reagovala: Nie, to si nemohla byť ty, kto to urobil!

Táto moja najlepšia kamarátka ma pozná už snáď polku života. Vyučili sme sa spolu v jednom obuvníckom obchode, spolu sme tam pracovali, spolu sme trávili víkendy. Naozaj ma pozná najlepšie zo všetkých priateľov. Preto ma jej poznámka, že som to ani nebola ja, toľko zasiahla. Uvedomila som si: Veď je to pravda. Áno, to som nebola ja. UŽ SOM NEBOLA AKO PRV.

Lieky na spanie, ktoré som užívala, vôbec nepomáhali. Stále som prosila lekára, aby mi predpísal silnejšie. Nič však nezaberalo.

Začala som ako predtým chodiť 3x týždenne do práce, aj keď moje problémy so spánkom boli horšie a ja som sa cítila úplne vyčerpaná. Začala som sa dokonca báť, že umriem, dokonca som o tom začala byť presvedčená. Cítila som sa vnútorne prázdna a mŕtva. Priateľke Renate som stále opakovala: Cítim, že nebudem dlho žiť. Ukrátila som si život. Tým potratom som sa zničila. Cítila som, že skutočne stojím tvárou v tvár svojmu koncu. Prišla som potratom o dušu a bez nej sa nedá žiť!

Stále častejšie som si kládla otázku, ako dlho môže moje srdce tento stav vydržať. Už som takmer vôbec nespala. Noc čo noc som sa nepokojne prevaľovala v posteli bez toho, aby sa dostavil oslobodzujúci spánok. Bez prestania mi hlavou vírili myšlienky a nedovoľovali zaspať. Nenachádzala som odpočinok ani kľud. V skutočnosti som ale nebola ani unavená. Nachádzala som sa v nepopísateľnom stave. Desila ma predstava, že by som sa nemusela zo spánku prebudiť.

Nespavosť sa zhoršovala. Užívala som najrôznejšie lieky na spanie a vyskúšala všetko. Tak som nakoniec skončila na psychiatrickom oddelení.

Z knihy Karin Lamplmairovej: Dala som jej meno Nadine

www.zdravie.sk

príspevky bella12 - hádam pomôžu a povzbudia