Poobede po zákroku som sa uvelebila na lehátku v záhrade - mala som nariadené \"šetriť sa\". Čítala som knižku Smiech uľahčuje výchovu, ktorú som si požičala od kolegyne v práci. Hneď v úvode som sa dočítala, že každé dieťa je hotová, dávno napísaná kniha už od okamihu, keď jeho matka ešte ani netuší, že je tehotná. Akonáhle totiž vajíčko dovolí spermii preniknuť bunkovou blanou, dochádza k výmene dôležitých informácií - obe bunky začínajú spoločne písať knihu celkom konkrétneho neopakovateľného ľudského osudu. Veľmi rada čítam knihy - a teraz som práve jednu zničila! - pomyslela som si.
Uplynul týždeň. Nemohla som v noci spať a zašla som za našim rodinným lekárom. Povedal mi: Pre potrat ste sa rozhodla sama, teraz s tým už nič neurobíte. Rozhodla som sa, že nikomu ďalšiemu o potrate nepoviem. Ale nejako sa prihodilo, že sa o ňom čoskoro dozvedela moje priateľka Renate. Reagovala: Nie, to si nemohla byť ty, kto to urobil!
Táto moja najlepšia kamarátka ma pozná už snáď polku života. Vyučili sme sa spolu v jednom obuvníckom obchode, spolu sme tam pracovali, spolu sme trávili víkendy. Naozaj ma pozná najlepšie zo všetkých priateľov. Preto ma jej poznámka, že som to ani nebola ja, toľko zasiahla. Uvedomila som si: Veď je to pravda. Áno, to som nebola ja. UŽ SOM NEBOLA AKO PRV.
Lieky na spanie, ktoré som užívala, vôbec nepomáhali. Stále som prosila lekára, aby mi predpísal silnejšie. Nič však nezaberalo.
Začala som ako predtým chodiť 3x týždenne do práce, aj keď moje problémy so spánkom boli horšie a ja som sa cítila úplne vyčerpaná. Začala som sa dokonca báť, že umriem, dokonca som o tom začala byť presvedčená. Cítila som sa vnútorne prázdna a mŕtva. Priateľke Renate som stále opakovala: Cítim, že nebudem dlho žiť. Ukrátila som si život. Tým potratom som sa zničila. Cítila som, že skutočne stojím tvárou v tvár svojmu koncu. Prišla som potratom o dušu a bez nej sa nedá žiť!
Stále častejšie som si kládla otázku, ako dlho môže moje srdce tento stav vydržať. Už som takmer vôbec nespala. Noc čo noc som sa nepokojne prevaľovala v posteli bez toho, aby sa dostavil oslobodzujúci spánok. Bez prestania mi hlavou vírili myšlienky a nedovoľovali zaspať. Nenachádzala som odpočinok ani kľud. V skutočnosti som ale nebola ani unavená. Nachádzala som sa v nepopísateľnom stave. Desila ma predstava, že by som sa nemusela zo spánku prebudiť.
Nespavosť sa zhoršovala. Užívala som najrôznejšie lieky na spanie a vyskúšala všetko. Tak som nakoniec skončila na psychiatrickom oddelení.
Z knihy Karin Lamplmairovej: Dala som jej meno Nadine
