PAS - postabortívny syndróm

ja som podstupila upt pred 5 rokmi bol to najhorši den v mojom živote tiež som si vravela že mne sa to nemože stat a stalo sa nemohla som inak a to som už bola stara krava po 35 v ten den to bolo hrozne chcela som utiect z nemocnice a to male by som prijala keby som nebola zbabela nebolelo to ale bolelo ma srdce a duša a vyčitky čo som mala potom ani nevravím nemohla som sa pozerat na male deti a obchodom z detskými vecami som sa vyhybala teraz to je už lepšie ale do konca života budem mat vyčitky svedomia

Fu, keď to tu čítam, veru ťažké veci.. Poznám poradňu, ktorá okrem iného poskytuje špecializované poradenstvo ženám s traumou po potrate.. Aj napr. cez mail. www.alexisporadna.sk. A pre veriace ženy je ešte aj projekt Ráchel, to je v BB a na východe, tiež poradenstvo, ale aj víkendové stretnutia zamerané na vnútorné uzdravenie. Tak prípadne skúste kontaktovať.. Verím, že to pomôže.

hrozné svedectvá..

Ako malé dieťa som nechápala, čo sa deje, keď mama odišla do nemocnice. Vrátila sa a tvrdila, že veľmi krváca. Bolo mi jej ľúto, ležala v posteli a celé sa to zopakovalo ešte raz.
Neskôr, keď som vyrástla a padol komunizmus, začali sa k nám postupne dostávať aj iné informácie, nielen to, že potrat je úplne bežná vec. Pozrela som si film o tom, ako prebieha potrat a bola som zhrozená. Ešte nič netušiac som prišla za svojou mamou a rozprávala som jej, čo som videla. "Myslím, že potrat je vražda!", povedala som svojej mame. "To dieťatko v brušku sa normálne uhýbalo všetkému, čo ho chcelo roztrhať!", rozprávala som. Zdesene sa mi zdôverila, že ona bola dva razy na potrate.
Zistila si viac informácií o tom, čo je vlastne potrat, a začalo ju to poriadne mrzieť. Často plakávala za svojimi detičkami. Tak ich volala, keď ich spomínala: "Detičky moje, odpustite mi!"
Bolo mi jej veľmi ľúto a tešila som ju tým, že ony jej určite odpustili, lebo nevedela, čo urobila. Po mnoho rokov som často videla jej slzy, každý rok na Pamiatku zosnulých im v okne zapaľovala sviečky. Moja mama by dala neviem čo na svete, aby to mohla vrátiť, aby sa mohla o svoje deti postarať, aby ich mohla porodiť.
Priznám sa vám, aj ja som si už viackrát poplakala za mojimi súrodencami, ktorých som nikdy nevidela. Napísala som toto svedectvo, pretože mama by toho nebola schopná. Chcem ho venovať všetkým ženám, ktoré stoja pred rozhodnutím darovať život alebo vziať ho.

S manželom sme sa brali veľmi mladí, nie však preto, že sme museli, ale z veľkej lásky. Do roka sa nám narodilo prvé dieťa a o necelé dva roky po ňom druhé. Už vtedy bola tendencia mať čo najmenej detí. Neraz som si vypočula, keď som bola tehotná s druhým dieťaťom, že sme príliš mladí na dve deti, že sme ešte hlúpi a nezodpovední. Vrcholom bolo, keď mi švagriná povedala: budete ako cigáni, každý rok ďalšie... Viete si predstaviť, ako som sa cítila a aké bolo moje zhrozenie, keď som zistila, že čakám tretie dieťa. Trápila som sa nielen pre opovržlivé reči a odsudzovanie okolia, ale aj preto, lebo peňazí nazvyš nebolo. Keby mi počas materskej dovolenky nebola finančne pomáhala moja mama, ťažko by sme vyžili. Manžel povedal, že on už tretie dieťa nechce, ani keby bolo zo zlata. Mama mi síce radila, že ona by také niečo nikdy neurobila, ale keď vidí, aká som nešťastná, nech konám, ako chcem. V najväčšom zúfalstve som sa preto rozhodla pre interrupciu. Všetko sa mi podarilo zariadiť tak, že pri zákroku nebol nikto známy, nik ma nevidel ísť tam ani vychádzať von, nikto sa nikdy o tom nedozvedel.

Každý by si mohol myslieť, že som mala byť spokojná, šťastná, veď nebudem tretí raz matkou, odpadne mi kopa starostí. Opak bol však pravda! Až potom sa začalo moje trápenie. Možno som na to nemyslela pri práci, ale vo chvíľach samoty to bolo strašné: v ušiach mi znelo: Ty si vrahyňa! Zabila si svoje vlastné dieťa! Táto výčitka ma sprevádza celý život. Dnes by malo naše nenarodené dieťa 23 rokov a viem, že tak ako sme vychovali dve, boli by sme vychovali aj tri deti. Kde sa dve najedli, najedlo by sa aj tretie, kde sa dve zohriali, zohrialo by sa aj tretie. Možno by som mala pomocníka alebo pomocníčku v domácnosti či záhrade, spriaznenú dušu, potomka, ktorému by som zomrela v náručí. A ešte musím dodať, že mnohí z tých, čo sa nám vtedy posmievali, mali napokon viac detí ako my. Celý život ľutujem svoje zlé rozhodnutie a myslím si, že ho oľutoval aj môj manžel.

Chcela by som povedať všetkým ženám, ktoré sú v podobnej situácii: vydržte! Nedajte na posmešné reči, opovržlivé pohľady. Možno práve to "nechcené" bude k vám najlepšie, keď budete starí. A staroba príde raz-dva, verte mi. Ak by moje svedectvo pomohlo zachrániť čo len jeden život, budem šťastná.

Vďaka Bohu, nebola som na interupcii, ale s jednou mamou som sa stretla tesne po zákroku. Keďže sme s manželom márne čakali na dieťatko, poslali ma na vyšetrenie do Košíc a tam ma objednali na vyšetrovací zákrok v celkovej anestézii.

Mala som veľký strach, ale z okna izby som pozerala priamo na gréckokatolícky chrám a prosila som o silu. Prišla sestrička, ktorá ma odprevadila do čakacej miestnosti. Z narkózy sa práve preberala asi 30-ročná mamička. Ešte sa len preberala a už veľmi plakala. Nevedela som, čo jej je, tak som ju utešovala, že bolesti prejdú, nech sa netrápi.

Pozrela sa na mňa a opýtala sa, či idem na potrat. Odpovedala som jej, že nie. Ona mi na to povedala: Ja som si teraz jedno zabila. A veľmi sa rozplakala.

Dovtedy som si myslela, že všetky ženy, ktoré boli na potrate, budem nenávidieť. Nenávidieť za to, že ony mohli mať dieťa a dali si ho zabiť. Ale v tom momente mi jej bolo veľmi ľúto. Mala som chuť ju objať.

Najsmutnejšie na tom bolo to, že keď ma už sestrička volala do sály, tú mamičku utešila, že "to" už má za sebou. Ja som však v sále videla nielen kostol z okna, ale aj dotrhané telíčko v krvi, ktoré nestihli "upratať".

Vždy, keď si na tú ženu spomeniem, na výraz jej tváre nikdy nezabudnem.

Vždy som sa smiala z pekla, ktorým ma strašila babička, keď som vyviedla niečo zlé. Ale moje prebdené a v polosne preblúdené strašné noci sú časťou pekla, ktoré je niekde v mojej duši a okráda ma o chuť žiť, milovať a pracovať.

Tak rada by som mala vieru hinduistov a chcela by som byť v blízkosti ich posvätnej rieky Gangy, do ktorej by som sa celá ponorila, aby sa zo mňa zmyla tá strašná vina. Kto vlastne alebo čo ma ženie do tohto pocitu viny a stavu pekla v mojej duši? Je vôbec niekto, kto ju môže zmyť, napraviť? Je to Ježiš, o ktorom mi hovorila stará mama?

Psychológovi sa pri všetkom jeho terapeutickom umení a medikamentoch nepodarilo dosiahnuť upokojenie alebo zabudnutie. Deň čo deň sa uberám do nocí bez spánku s otázkami, na ktoré nedokážem nájsť odpoveď. Moje obavy a strach narastajú s blížiacou sa nocou. A keď sa mi podarí zaspať, dostávam sa do desivej ríše snov k ustavičnému hľadaniu niekoho, koho som poslala do nekonečnej prázdnoty. Ten nekonečný chlad, v ktorom putujem, sprevádzaný spaľujúcou výčitkou svedomia a ozvenou náreku, ktorý sa stráca vo večnej prázdnote, je tým skutočným peklom, ktoré sa nechtiac dostalo do mojej duše.

Moja duša po nociach opúšťa moje telo, ktoré zapríčinilo toto moje tragické bezvýsledné blúdenie nekonečnou prázdnotou, a s nepredstaviteľnou túžbou hľadá niekoho, komu som nedovolila poznať život, koho som poslala sama neviem kam, koho plač sa ozýva z rôznych kútov toho nekonečného bludiska a mizne vo chvíli, keď si myslím, že som ho objavila. Koho som vlastne poslala do tej nekonečnej prázdnoty, chlapca či dievča? Ani to sa nikdy nedozviem, ale to je asi ten najmenší problém.

Tebe Jožo, a všetkým tebe podobným zbabelým a sebeckým krásavcom by som dopriala, aby ste museli so mnou po nociach prekonávať prázdnotu tých nekonečných plání s najkrutejšou bolesťou, ostro prenikajúcou do hĺbky duše, aby ste dostali aj takúto odmenu za vaše prázdne sľuby o nekonečne veľkej láske. Až teraz som pochopila, že nekonečné bolo iba tvoje sebectvo, pri ktorom vzbudzuješ dojem inteligenta naučenými frázami a lákaš dievčatá na svoju príťažlivú krásu s jediným cieľom - dosiahnuť vlastné uspokojenie. Dnes nechápem samú seba, ako som ti mohla tak naivne až hlúpo naletieť. Vydieral si ma do poslednej chvíle, až dovtedy, kým som si nechala nečakané a nechcené dieťa zobrať, aby si ma potom mohol bez akýchkoľvek záväzkov prehodiť cez palubu, aby si mohol ďalším naivným dievčatám tárať hlúposti o spoľahlivom sexe pri používaní antikoncepčných prostriedkov.

Rada by som chcela povedať všetkým dievčatám a ženám, zvlášť tým, čo bojujú o "právo ženy" - vaše právo je spojené aj s peklom v duši, ktoré neprajem ani jednej.
Ty, Ježiš, ak niekde si, Ty si asi jediný, o kom som počula, že si ľudstvo vykúpil z biedy, do ktorej sa dostávame svojimi skutkami. Prosím Ťa, ak môžeš, vysloboď aj mňa z tohto môjho pekla!

Neznáma

Ospravedlňuješ sa tým, že ak to urobili aj iní a dokážu s tým žiť, isto sa to podarí aj tebe. Ale to sa ti len zdá, pretože nedokážeš preniknúť do vnútra tých ľudí, neprenikáš do ich psychiky, a preto sa nedozvieš, čo cítia a ako trpia. Presvedčíš sa o tom až vtedy, keď už bude neskoro. Vtedy každé dieťa, každá hračka, každá topánočka alebo šatočky vyvolajú v tebe more sĺz. Hoci by si mala neviem koľko detí, stratíš vieru v zmysel života. A vtedy budeš chcieť ísť k lekárovi a povedať mu, že si si to rozmyslela, že chceš, aby ti vrátil dieťa - práve to dieťa.

ďakujem

ahoj,

su to uz tri roky co som podstupila UPT a mozem ti povedat ze odvtedy nepresiel jediny den aby som si na to nespomenula, spomeniem si na to pokazde ked vidim male babo... stisne mi srdce. myslela som ze som silna a ze to na mne nezanech nasledky ale mylila som sa. prve dni, tyzdne boli strasne, ale zial, v tom case som nemala na vyber.... akurat vtedy boli po celom slovensku tie hrozne billboardy kampane proti potratom, okolo jedneho som chodievala kazdy den do prace, tak som musela zmenit trasu aby som to nemala na ociach. nemyslim si ze existuje zena ktora na to len tak zabudne a ide dalej....