Stále plačem, chcem zomrieť!

ach jaj :( no tak čo tým získam, že ma to nenaučili,..už je asi neskoro..a ja nič nečakám, ale jednoducho nemám z ničoho radosť, aj keby mi dali pred nohy vilu, auto a neviem čo všeličo, nechcem nič, len zomrieť, netúžim po hmotných veciach a tie čo mám by som kludne najradšej všetky rozdala...:( proste aj dnes, len by som plakala..teraz som sa začala učiť v novej práci, no neviem tiež čo to bude a potom ešte sa učiť..už ani neviem či tu ide len o tú školu, proste ja už som celá na nič...von ma tiež nebaví chodiť, som rada, že sa nemusím s nikým rozprávať..:( a ten psychológ, ja neviem...veď čo mu poviem a čo by mi mohol ako on pomôcť..proste moje zmýšľanie sa nedá asi len tak zmeniť..už som to skúšala..zo začiatku sa tomu dalo brániť..povedala som si vždy, že vyspím sa z toho a ďalší deň bude ok...ale teraz to len ide dole dole dole..a už som na takom dnes, že nižšie sa už ísť nedá...a každý deň je horší a horší, neznášam už ani jedinú sekundu v mojom živote..:( som cvok, uvedomujem si to :( ale som úplne bezradná...:(

ahoj. Nečítam, čo ti tu radia ostatní, ale možno by ti pomohlo vyskúšať nové veci a nájsť niečo čo ťa baví. Napr. šport alebo niečo podobné. Takto zároveň aj zabiješ nudu. Alebo chodievaj von s kamarátmi a podobne.

nevladajuca - velmi uprimne: Z DEPRESII SA NEVYKLIKAS! iba si problem ventilujes, ale neriesis. zjavne nemas najmensiu snahu ho riesit. nie naozaj. iba fnukas a otravujes svojim negativizmom vsetkych okolo. jedine, co treba spravit, je ZAVRIET TEN NOTAS a zacat zit realny, skutocny zivot! ako som pisal naposledy, "podakuj" rodicom, ze ta nenaucili pravym hodnotam, nenaucili ta ze zivot je boj a ze nikto ti nic nepolozi hotove k noham - myslim v dospelosti.
tak ci onak to nic nemeni na tom, ze oni uz nic nezmenia. bojovat musis len sama. my to za teba nespravime. NIKTO z nas.

nevladajuca1@azet.sk

daj mi nejaky kontakt na teba email, pokec poslem ti nieco

ach jaj, prečo ja tak nenávidím žiť, dýchať, existovať...všetko ma otravuje, to, že musím rozprávať a vôbec aj chodiť niekam a s niekym riešiť dačo...úplne by som sa asi odplavila niekam na koniec sveta...a mať od všetkých a všetkého pokoj...mám už odpor aj voči ľuďom, nevinným, ktorí za nič nemôžu...ale ja bývam teraz najradšej sama..úplne sama alebo s netbookom, kde sa teda vyklikávam z mojich depresií :((((((

ach, keď ja lieky brať nechcem, neviem ani sama prečo, asi, že sa z nich priberá..alebo by som z nich bola viac unavená..keby si môžem dovoliť spánok, kludne by som ich jedla ako cukríky a spala celé dni, ale tak sa to nedá :( čo by som pritom za to dala...dnes som plakala len chvíľu, ale celý deň som smutná a o ničom, zase len telo bez duše..proste asi som sa zmierila s tou skutočnosťou, že musím žiť...škola ma úplne zničila, zničila moju psychiku...zničila dobrý vzťah s rodičmi a mňa jednoducho ubila...a to tak, že ma absolútne nič nebaví, nič nič nič a človek sa ani zabiť nemôže, lebo tých druhých má fakt rád a nedokáže im tak ublížiť...hoci som mala dnes neskutočnú chuť sa niečim predávkovať...takže naďalej budem tŕpnuť na tomto odpornom svete, kde človek zažije len viac utrpenia a bolesti ako šťastných chvíľ...a tá šťastná už fakt neviem ani aká je....

Nevládajúca, takto podobne som sa cítila ja pred 4 rokmi. Vyriešil to odchod do zahraničia. Proste som sa zo dňa na deň rozhodla odísť a už ma nikto nemohol zastaviť. Pracovala som ako pomocník v kuchyni ale bola som šťastná. Žiadne antidepresíva,to, čo musíš urobiť je urýchlene zmeniť prostredie ale najskôr musíš prekonať strach - a práve to je na tom všetkom to najzložitejšie. Žiješ iba raz, možno tu budeš 5, 10 alebo 15 rokov a za ten čas si splň svoje sny a neubíjaj sa vecami ktoré nechceš. A ešte nakoniec, presne aj ja som mala priateľa ktorého som mala ako kamaráta a on ma miloval a ani nevieš ako som mu tým ubližovala. I keď je tvoja podpora, nebuď sebecká a nechaj ho lebo naozaj viem o čom hovorím.

Ahoj nevladajuca, a nemohla by si este trochu popisat svoju liecbu liekmi ? Nieco v zmysle ze co si dostala, ako si zistila ze to nezabera a ako to bolo dalej, ci si to konzultovala s psychiatrickou alebo nechala tak..

A preco lieky odmietas? Ono by to mohla byt celkom realna cesta k tomu dostat sa s toho, ked Ti to uz samej nejde. Tie by Ti mohli dodat prave tu energiu o ktorej hovoris ze ti chyba a umoznit ti dat sa dokopy.

nevladajuca mam presne tie iste pocity. mam 18 r