Mám 22.
Neviem ani, čím začnem.
Snád asi tým, že vždy, ked je nejaka kriticka situácia, nejaký problém, tak musím premýšlať o nom hodiny...som nepokojná, nedokážem sa sústrediť, alebo si len tak sadnúť a pozrieť trebár film..až pokým nie je daný problém vyriešený...samozrejme že zase nerozmýšlam o nom 24-hodín denne..ale zo začiatku velmi vela..a potom postupne stále sa sním vo vnútri zožieram...a hladám x riešení, aj ked viem ,že ten den, resp. ten večer, už aj tak nič nevyriešim...
2.druhý taký problém sa týka toho, že jednak beriem veci velmi vážne ale na druhej strane = 2.Aj velmi osobne..ked sa napríklad niekto ku mne chová zle, resp. ma krivo obviní z niečoho, čo som nespravila... tak namiesto toho, aby som sa riadne obránila, vytackám zo seba len pár viet..a potom sa zmôžem tak maximálne na plač..neviem či je to nejaká psychická ,,porucha,, , ale proste ked sa niečo také stane..ako keby dostanem šok. Bum! Začne mi hrozne búšiť srdce..naberie sa mi krv do hlavy-obrazne povedané, citim, ako vriem, ako sa začnem červenať, že mi horia líca...pocitujem uzkosť....potom za také dve minúty sa to pomali ukludní..ale ja sa citim ako v šoku...že ako len ludia možu byt taký zlý..a vynadať mi, alebo sa zle ku mne chovať, prečo??? Ku každému sa snažím byť milá, pomocť mu..som priatelská..ale niektorí ludia su svine......
Nechápem tento hnusný svet..nerozumiem mu.. necitim sa v nom dobre..je tu tolko svinstva..
Prednedávnom sa mi stala istá situácia, kde mi bolo naznačené - (práca) že tam nie som velmi vítaná, a že ma musia presunúť...
Nikto mi k tomu nič nepovedal, tvárily sa v pohodičke..pri tom bohvie čo si mysleli...a vedeli, že aký má šef dôvod na presun...až na jednu s prepáčením suku! ktorá len pomedzi zuby zašomrala niečo v štýle...že sa mi ani nečuduje pri tom mojom správani...!!!!
Nič nikomu nerobim, som prirodzená, som slušná, čistá, slušne sa obliekam, ako som napísala..priatelská milá..ale zase sa nepchám nikomu do riti..som len možno viac hanblivá a radšej sa dva krát spýtam..ako urobím chybu...niektorý kamarati mi vyčítaju - oni to nazývajú detskosť....tak kto má teda pravdu???
Prečo som taká??
Ako napríklad niekto nad tým istým problémom mávne rukou, a iný sa zase trápi celý den??
To musím zažiť 100 zlých hnusných situácií, aby som sa ,,ostrielala,, životom, a netrápila sa tak..resp. chovala sa viac sebavedomejšie a menej sa bála???
Ak si dá niekto tú námahu, prečíta si to a poradí . budem velmi vdačná...prepáčte, že je to také dlhé..v skratke sa to nedalo..
Vopred Vám velmi pekne všetkým ďakujem..
