Ahojte,
som s mojim priateľom už takmer tri roky (mám 22 rokov). Vzťah nemáme zlý-rozumieme si, nehádame sa,on je veľmi dobrý a milý,každý okolo mi neustále opakuje,aký ja mám poklad pri sebe-problém ale je,že z mojej strany tam nikdy zrejme nebola nejaká veľká láska-skôr je ten vzťah založený na tom,že si vyhovujeme a posledné mesiace mám často pocit,že to nie je to pravé. Vždy som si myslela,že skrátka ja sa nedokážem zaľúbiť,že toto je vrchol všetkého,čo môžem vo vzťahu cítiť
, že to nebude nikdy lepšie .. Keď spolu dlho nie sme,ja mu chýbam veľmi,ale on mne nie -ale vždy som si myslela a on ma v tom ubezpečoval,že to je mojou povahou,že to lepšie fakt nebude. Mám ho veľmi rada,ale myslím,že ho neľúbim- aspoň určite nie tak,ako on mňa. Viem,že rozchodom mu ublížim,ale mám stále silnejší pocit,že takto to nepôjde ďalej ..že tá chyba je síce vo mne,ale nie preto,že som "taká povaha" ,ako on vraví...Je možné,že to je preto, že toto je tá pravá láska pre mňa? že sa naozaj nedokážem zalúbiť?
vzťah bez veľkej lásky?
aach jaj...to bude teda "príjemný" rozhovor...ale máte pravdu ...
napochybach- vieš,nie je také ľahké rozísť sa s niekým,s kým si už relatívne dosť dlho, kto rozchod razantne odmieta- a to pri tom vie,ako to je so mnou- vie,že on mi nechýba atď ...
ale ..v každom prípade -ďakujem vám za rady :)- všetci ste sa zhodli na tom istom-asi som fakt jasný prípad na rozchod ...
načo si s ním? prepána...ved mu len ubližuješ ,človek každý si zaslúži mať pravého pri sebe a nie niekoho,kto si nanho ani nespomenie ,ked nie je pri nom dotyčný ....nechápem takých ľudí,ako si ty..
ved to urcite to clovek vezme lahsie ked je clovek uprimny a povie ako to je s citmi ako keby nahodou si stretla zrazu niekoho ineho casom a nebodaj ho podviedla, alebo nepodviedla ale nechala ho s tym ze si proste niekoho stretla ineho to by jemu egu myslim si ublizilo viacej... a nikdy nevies ako to bere momentalne tvoj partner mozno ta este prekvapi aj on...a takto je nadej ze sa rozidete v dobrom a budu z vas dobri priatelia. hovori sa to ale tazko :-/ zo mna to islo ako z chlpatej deky ...a este zareagujem na jeden postreh co pisala natalka :) ze casom veru pride aj to kritizovanie aj ked je ten clovek perfektny lebo my niesme spokojne s tym co prezivame v sebe. ja som tiez kritizovala :))) ale vzdy som si uvedomila ze je chyba vo mne a som sa ospravedlnila, je lepsie mat dobre vztahy ako sa hadat a cakat kym nas ten druhy odkopne :)) to fakt len trapime toho druheho coviecika :-/// a cim dlhsie ...tym je to pre neho horsie
lulu to napisala velmi pekne :) Spojenie "srdiecko nebuchalo ako malo" sa mi velmi paci :) Nuz, aj ja som toto zazila pri predposlednom partnerovi. Bol mily, uzasny, inteligentny, scitany, dobrosrdecny, kazdy ho zboznoval, mal milion kamaratov, s kazdym sa vedel porozpravat, neustale niekomu pomahal...a ja som aj tak pri nom po case zacala citit, ze ho uz nelubim. Mali sme odlisne nazory na zakladne zivotne priority. Si vravim, ako sa sa s nim rozist, ved ja mu nemam ani co vytknut, ani nemam vlastne nic proti nemu...len uz ho nelubim a lubit nemozem. A tak som mu povedala o tom, ako to citim a rozisli sme sa velmi pekne. Rozumny clovek uzna, ze ked sa pri nom ten druhy neciti dobre, je cas rozist sa :)
Niekto mi raz povedal, že nech som s niekým, kto ľúbi viac mňa ako ja jeho.. lebo ma to nebude toľko trápiť a bolieť, keby sme sa rozišli. Raz som mala taký vzťah a musím povedať, že nikdy viac. On by mi zniesol aj modré z neba.. lenže srdiečko mi nebúchalo pri ňom ako by malo. Bolo mi jedno, či sa vidíme alebo sa ozve-neozve. Nakoniec sme sa rozišli a bolo to ešte na pár mesiacov také naťahovanie, bolo mi to ľúto, som si myslela, že už nestretnem nikoho, kto ma bude mať tak rád. A teraz je šťastný s inou a ja mu to moc prajem : )
alice,
chyba nie je v tebe ale v tom, ze si zatial nestretla toho praveho!
moj prvy vztah bol podobny..mala som ho velmi rada,a aj ked som si nahovarala, ze ho fakt lubim,vnutri som vedela ze klamem samu seba. Nebola to taka sialena zamilovanost, ze mi na nom nic nevadilo a podobne. Vadilo mi na nom vela veci..Ale bolo mi s nim dobre a nechcela som to ukoncit. Vela ludi v mojom okoli to malo tak isto,tak som si hovorila,ze asi vsetci to tak maju a tiez som si nemyslela,ze sa dokazem nejak bezhlavo zalubit..Avsak neskor mi to zacalo nejako predsa len prerastat cez hlavu a zacala som ho neustale za nieco kritizovat,davala som mu najavo svoju nespokojnost mnohymi sposobmi, az to nakoniec urobil za mna a dal kopacky mne. Dnes som mu za to vdacna,pretoze som si asi styri mesiace potom nasla taku lasku ako hrom,a pochopila som, co je to mat hlavu v oblakoch:)
