mozno pre niekoho banalita, dobre vztahy so svokrou, teda s mamou nasho priatela, niekto to neriesi, niekto ju neznesie, niekto ma vynikajuci vztah, zalezi od osobnosti.
Moj mensi problemik spociva asi v tom ze, hoci som sa snazila vytvorit si so snou dobry vztah, citim sa predsa cudzia v jej byte, akoby v jej teritoriu :D.
Byvame spolu s priatelom v jej byte, ona byva u priatela, no kedze nekdy maju hadky, pride tu k nam nekdy na cely vikend,nekedy na tyzden dva, mesiac. Neviem ale proste citim ze som tu cudzia, jedlo prinesie ona, a ked nie tak vari ona, co aj by som chcela nieco uvarit, aby som nebola neschopacka pred mojim priatelom, ale nemozem proste, lebo stale nieco, a ked aj ze uvarim, stale ze nic nie je na poriadku, stale je bordel, nieco som znova neurobila, preto sa radsej uz nepustam do nicoho. Len co ked clovek sa citi neschopny, a nic radsej nerobi, a potom to vyzera ze nic ani nevie. Posledne obdobie stale je s nami, pozerame film, je s nami lahne si vedla nas do postele, stale riesi nas vztah, ze nestoji za nic, neustale pride ked mame hadky, stara sa o svojho syna ako o dieta malicke, ako ja viem ze to vyznieva ako ziarlivost na svokru, ale tie poznamky ked ma priatel pobozka ze jooooooooj aka laska/ironia/alebo ked mi kupi kvet-ze kde ma ona..alebo nieco take, ja neviem, citim sa dost pod psa, a najlepsie ze priatelovi to nemozem vytknut lebo ju ma rad, a mi to pride ze ju skor uprednostni ako mna, ako fajn, je to jeho mamka, ale predsa,
co dodat, chapem, ze ma len ju nakolko ocka uz nema, ale mne to pride ze je neskutocne na neho naviazana, a chce aby ho mala asi len pre seba.
Priatelovi to asi ocividne nevadi, ked ho niekto hycka, a stale je tu s nami, len ja sa citim dost odstrcena, niekedy.
Dusim to v sebe, a potom ked mam toho uz dost urazim sa a necham tak...len mi vybehnu slzy. Neviem ako to riesit lebo, chapem ich naviazanost, ale zaroven, nechcem bojovat s matkou, ktora si o neho stale narokuje. O jeho pritomonost, zaujem, pohladenia. Ako to riesit, aby bola harmonia medzi nami, aby so mnou akoby tajne nesuperila, aby nas nechala aj chvilu samych a napokoji. Neviem, mam chut sa zbalit a ist...co sa tym vsak vlastne vyriesi..lubim ho.
Som ja ta blba, co by nemala riesit take blbosti a radsej sa venovat sebe, alebo?
ako si poriadit s takymto niecim?