Neviem, ci je to normalne, ale nemam rada spolocnost ludi. Ludi sa nebojim, len mi lezu poriadne na nervy. Nedajboze, ze sa ti zacne darit, alebo si v niecom lepsia ako oni a uz zacnu ziarlit a podkopavat nohy poza chrbat, aj ked ty si ich mozes vazit a si k nim maximalne mila. Najdu sa aj vynimky, ale tych je v dnesnej dobe velmi malo. Nechodim von, nemam znamych, netuzim po spolocnosti a ani mi to NECHYBA. Ak idem von alebo na vylet, tak len so svojim synom a manzelom. Doma je moj raj. Citam knihy, mam kopu knih pre samoukov, ucim sa sama cudzie jazyky, zaujimam sa o modu a o hubu, nikdy sa nenudim. V praci si odrobim svoju pracu na 100% a idem domov. Nestaram sa tam o intrigy, nikoho neohovaram a nenicim nikomu zivot. Na konci kazdeho mesiaca si vezmem svoju vyplatu a to je moj ciel. Nemam zaujem byt v kolektive a monitorovat zivot svojich spolupracovnikov. Susedia ma nezaujimaju, nech si zije kazdy svoj zivot po svojom. Proste netuzim po kontakte s ludmi. Taka som bola vzdy. Je to normalne?
Vyzivanie sa v samote.
karekla
J111
Ja som taky isty, len neviem ako je to s tym nekontaktovanim sa:) ked tuna pises. Asi tak ako so mnou, netuzim po spolocnosti:D
