Neviem, ci je to normalne, ale nemam rada spolocnost ludi. Ludi sa nebojim, len mi lezu poriadne na nervy. Nedajboze, ze sa ti zacne darit, alebo si v niecom lepsia ako oni a uz zacnu ziarlit a podkopavat nohy poza chrbat, aj ked ty si ich mozes vazit a si k nim maximalne mila. Najdu sa aj vynimky, ale tych je v dnesnej dobe velmi malo. Nechodim von, nemam znamych, netuzim po spolocnosti a ani mi to NECHYBA. Ak idem von alebo na vylet, tak len so svojim synom a manzelom. Doma je moj raj. Citam knihy, mam kopu knih pre samoukov, ucim sa sama cudzie jazyky, zaujimam sa o modu a o hubu, nikdy sa nenudim. V praci si odrobim svoju pracu na 100% a idem domov. Nestaram sa tam o intrigy, nikoho neohovaram a nenicim nikomu zivot. Na konci kazdeho mesiaca si vezmem svoju vyplatu a to je moj ciel. Nemam zaujem byt v kolektive a monitorovat zivot svojich spolupracovnikov. Susedia ma nezaujimaju, nech si zije kazdy svoj zivot po svojom. Proste netuzim po kontakte s ludmi. Taka som bola vzdy. Je to normalne?
Vyzivanie sa v samote.
v pohode, radsej mensi kruh svojich ludi, na ktorych sa mozes spolahnut. myslim ze vacsina ludi to tak robi. ak ti nechybaju priatelia, je to tvoja vec. kazdy z nas sa urcite uz raz popalil a ta dovera k ludom je trochu pošramotena.
len jedna vec, nedotkne sa to negativne aj tvojho dietata, taka izolacia?
ja som od istého času taká istá,bola som velmi spoločenská,v práci som bola s každým zadobre a myslela som akých fajn ludí mám okolo seba až sa to jedného dňa prelomilo a ako píšeš závisť a hluposť nemá hranice,zistila som akí su ludia zlí a preto som sa aj ja utiahla so svojho sveta a seriem s prepáčením na všetkých,v práci si odrobím svoje a dovidenia a ked sa mi niekam chce zajsť idem s manželom
Pridávam sa do spolku. Uvažovala som občas, či to nie je až ľahšia forma sociálnej fóbie, pretože kontakt s ľuďmi mi robí fakt dosť ťažkosti, ale zrejme sa len pchám do nejakej psychiatrickej škatuľky, občas to mám trochu vo zvyku.
Myslím teda, že na tom nič nie je... pokiaľ to sami so sebou vydržíte. To je u mňa tiež trochu problém. Som človek, ktorý nerozumie sebe ani druhým. Juch!
kokso,takze nie som jedina a este som aj normalna ? neuveritelne,nemohla si to uz napisat skor ? vies kolko som sa trapila a myslela si o sebe ze som mesuge ?
vela casu mi zoberie starostlivost o rodinu a vyzivam sa v pismenkach nielen v knihach,ja tu samotu potrebujem,inac by som nemohla v sebe "rast".Bala som sa,ze je to nie normalne a musim sa zaclenit za kazdu cenu medzi ludi,ale aj ja tam medzi nimi zazivam po case iba udery pod pas a tak po nich netuzim,ovela viac ma obohati duchovny rast osamote
je to normalne,bodaj by takych ludi bola viac ako si ty.Tvojim heslom je zit a nechat zit a to je pekne.nie ako niejaka zavistliva suseda smirajuca cez okno,a s uchom na dverach;-)
U zien je to so samotou trochu inak , ako u muzov. Xeny su nutene svojimi pudmi pozorovat ine zeny a stale sa s nimi porovnavat. Ak su trochu ine, tak to u nich vzbudzuje neovladatelnu zavist. Ak ti samota nevadi, znamena to,ze si v urcitom zmysle vynimocna a dokazes sa rozumovo ovladat. A toto prave vytvara rozdiel medzi clovekom a zvieratom.
Ja som taký istý a je to normálne. Nieje žiadny meter na normálnosť. Dalo by sa povedať, že z nášho pohľadu sú tí ostatný nenormálny. Záleží ako sa na to pozrieš :)
Dakujem Anika. Presne si vystihla, o co ide...
podla coho sa meria, co je normalne? podla mna je to tvoja povaha a je obdivuhodne, ze dokazes zit odlisne od ostatnych, ktori sa navzajom musia predhanat, kto bude lepsi a castokrat sa o seba zaujimaju len preto, aby vedeli, ci uz sa im to podarilo. nerob si starosti, zijes normalne, si normalna, aj ked vacsina ludi je ina.
No, tak tu sa nejedna o kontaktovanie. Tu nevyhladavam znamych, tu si len proste napisem, co chcem, a ked sa mi nieco znepaci, tak jednoducho vypnem pocitac a tym to padlo. Mne staci, ze viem, ze su na svete aj ini ludia, ktori sa citia tak isto ako ja, nemusim ich kontaktovat.. Ja verim, ze choroba dnesnej doby je zavist a ziarlivost, preto sa venujem iba rodine a na ostatnych kaslem///
