Od septembra minulého roka chodím na psychoterapiu. Prišla som so sebapoškodzovaním, zistila som však, že tu ide o viac. Počas celej tej doby som prehodnotila dosť vecí, povedzme, že som aj vďaka nej zostala nažive, keď mi ešte bolo fakt že blbo...
Moja matka má však voči nej výhrady, ktoré mi ani nevie poriadne zdôvodniť, myslí si, že je to o ničom, len zbytočne vyhodené peniaze, plus si vsugerovala, že ju tam celú dobu ohováram! Netvrdím, že sa tam dejú zázraky, ale je pravda, že na terapii hrozne "lpím" a som strašne rada za jediného človeka, čo pôsobí, že mi rozumie.
Neviem, čo robiť, bola by schopná nielenže prestať hradiť mi ju, ale tiež vyhrážať sa mne či dokonca psychológovi. Mám sto chutí použiť jej zbrane a vyhlásiť čosi v štýle žiadna terapia - žiadne lieky, t.j. keď nemám chodiť k psychológovi, nebudem ani k psychiatričke (čo je detinské, ja viem... tak prečo tam asi chodím?!), alebo bohviečo, ja som schopná aj zabiť sa kvôli tomu, tak psychicky labilná som.
Ako mám dokopať matku, nech pochopí, na čo tá terapia je? :(
Odpor matky voči terapii
tpch...uplny suhlas...podla mna sa tiez za odporom jej matky skryva strach
Meretseger, tvoja matka sa jednoducho boji, ze sa odhali jej podstatny podiel na tvojich problemoch. Postav sa za svoju terapiu ako za nieco zivotne dolezite a vybojuj si ju. Je to tvoje pravo a kvoli strachu tvojej matky z odhalenia suvislosti, ktore tak ci tak uz prebehlo, si ju snad nenechas vziat.
jajka001_: Áno, dosť často aj kvôli nej. Ona však vidí len to, že sa opäť režem a nevie/nechce pochopiť, že to nie je všetko len o tým samotných nových ranách... je to o veciach, ktoré sú za tým, a tie sa upravujú veľmi pomaly. Keď jej poviem "okej, nebudem sa rezať", tak to tie problémy nevyrieši.
vebe: Máš pravdu, prapôvod by tam mohol byť. Sama som jej niekoľkokrát povedala, že jej by sa tiež zišla návšteva u odborníka. Vysmiala ma. A že blázon som tu ja, nie ona!
panča: Nejdem cez poisťovňu a, popravde, suma, ktorú psychológ chce, je skôr symbolická. Uvažovala som aj nad tým, že si teda nájdem príjem, ale mám obavu, že i potom by si mama našla spôsob, ako mi v terapii brániť.
Mám takmer dvadsať.
Maoam, lentilkaaa: Hmm, s mamou na terapiu? To nie je zlý nápad... len či to prijme :-/ Či bude vedieť pozrieť pravde do očí.
Už kedysi, keď som ešte chodila na strednú, pozýval psychológ mamu na stretnutie (lebo vtedy ešte hrozilo, že sa pod vplyvom depresií veselo odpravím), ale ju ani len to nepresvedčilo, aby sa s ním stretla. Možno ju raz presvedčím... možno.
co tak porozpravat sa o tom s psychologickou a skusit tam ist raz aj s mamou nech uvidi co sa tam deje a pod. podla mna je to sposobene len maminou nevedomostou....
ale i tak je to hrozne, skor by ta mala v tom podporovat...ale co zamyslat sa nad tym ze ake to je zle..nie je riesenim...ale myslim ze keby ste s psychologickou/psychologom dohodli nejakych par spolocnych stretnuti za pritomnosti aj tvojej mamy mozno by pochopila ako velmi ti terapia pomaha
a teda uz len dodam, ze ODPOR je vlastne len preobleceny STRACH, strach a popieranie pravdy, o ktorej ale vie, ze je tam...len ju vsemozne potlaca
a to je tazke - chcelo by to z jej strany dostatocnu vnutornu silu a zrelost priznat si svoj podiel na tvojom stave a najmä zodpovednost (alebo spoluzodpovednost) za to, takze niekde sa citi byt vinna
kedze je tazke pre nu vyrovnat sa s tym, obracia to proti tebe - takto
vlastne by do tej terapie mala byt aj ona involvovana - casom, vsetky sebadestrukcie deti, PPP, atd. maju vzdy suvis s rodinou, s chorym rodinnym prostredim, bolestivymi vztahmi medzi rodicom a dietatom, zvlast je to zle ked je to matka-dcera
tvoja mama by sama potrebovala terapiu, ty si pre nu vlastne demonstracia toho,co ti urobila (vedome ci nevedome, mozno sama bola v detstve obetou) a toho, ze ma ona sama tiez psychicke problemy - proste ty si zivy, chodiaci DOKAZ tychto skutocnosti
lenze na to musi prist ona sama, musi na to dozriet a nazbierat silu pozriet sa pravde do oci
to vela ludi NIKDY nedokaze
pretoze vie a citi, ze je spolupricinou (a mozno aj hlavnou pricinou) tvojich problemov, preto sa tak sprava
Mozno je to skutocne strach tvojej mamy z tohto, ze by si musela pripustit, ze problem je vlastne ona. Toto su take komplikovane veci
na psychoterapiu som zacala chodit ako dospely clovek, ktory bol z vnutra cely rozbity...jediny clovek, ktoremu to vadilo moja mama -tiez nechapem dovod, len si zrejme myslela, ze je to cele o nej..a to mi to ani neplatila (najlepsie na vsetkom bolo, ze nakoniec sa ukazalo, ze je pricinou vsetkeho, co ma nicilo). Zrejme mas terapeuta, ktoremu doverujes a nebudes ho chciet zmenit-ale nemas moznost ziskat bezplatne sluzby (napr. zmenou zdravotnej poistovne -aj ked to je vec realna az o rok)? Ak sa mozem spytat, kolko mas rokov?
Neviem presne o aky problem ide, zda sa, ze ide u teba o dlhodoby problem a ze si konecne nasla cestu ako si pomoct. Problem je asi aj v tvojom vztahu s matkou, ktory je mozno hlboky a tam je mozno prapovod tvojich problemov (ale to su len dohady, mpzno je to uplne inak). Mne sa zda, ze tvoja matka ma tiez problem a potrebovala by psychologa ci psychiatra, mozno to sama aj vie, ale nechce si to pripustit a to, ze ti psychoterapiu vycita je len jej nezmyselny boj s tym celym, mozno sa boji, ze by si musela pripustit, ze by jej samotnej psychoterapia pomohla.
