Ahojte. Chcela by som sa s Vami poradit, dlho som vahala,ci napisat alebo nie, ale videla som v temach,ze aj ini ludia maju problemy. Presla som v zivote roznymi problemami, mam aj problemy s mamou, ktora ma nema rada.uz je to lepsie,lebo byvam sama a celkom sa mi dari brat to s nadhladom.Mam rozne diagnozy,najprv to zacalo neurovegetativnou distoniou,pridruzenou mentalnou anorexiou,potom tetanicky syndrom,hyperventilacny,panicka porucha,socialna fobia,dokonca uz bolo podozrenie na schyzofreniu a tak.je to niekedy dost tazke.Mala som priatela dlhodobo, s niekolkymi rozchodmi,ked mi bolo velmi zle tak som ho musela odohnat.Stale sa stretavame,aj ked sme rozideni.Skusali sme vztah naposledy pred 2 rokmi,vydrzalo to 2 roky,ale chcela som dieta,nevyslo to a ja som sa zase zosypala,tak som sa s nim rozisla.stretavame sa aj teraz,je to na hrane kamaratstva a lasky,ale bojim sa,ze odide.nejak to citim.Chcela by som sa Vas opytat,co by ste mi poradili.Chcela by som o neho zabojovat,ale bojim sa samej seba.prvykrat v zivote citim,ze tu nebude vecne.Je to uz 11 rokov.Chcela by som sa Vas opytat,ci by som podla Vas nemala ist k psychiatrovi.cele tie roky to odmietam,pretoze mama vzdy hovorila,ze jedina na co som dobra je pchat sa liekmi pre sibnutych a sediet doma.zbytocne som vystudovala,aj dobru pracu som mala,vzdy to bola podla nej len nahoda a tak. myslite,ze by mi vedel ten psychiater pomoct?a co ak mi da nejake lieky?
Neviem ako to riesit
Tvoj najzakladnejsi problem pochadza z detstva. Tvoja mama je ten bod,ktory ti vlastne ublizil. Ona na teba vplyvala a hodnotila tvoje ciny,podotykam,ze to robila najlepsie ako vedela,vedome ti nechcela ublizit. Byt rodicom je ten najtazsi job v zivote cloveka. Na to skoly nie su,skola ta najvyssia je zivot sam. A tak sa deti stavaju obetami rodicov,ale aj ti rodicia boli raz obetami svojich rodicov. Takze ty si bola tiez mozno obet obete. Spytaj sa mame na jej detstvo.
Daj si do poriadku minulost,aby si sa mohla pohnut dopredu,aby si mohla zit tu a teraz! Zbav sa toho tazkeho balvana a skoc rovnymi nohami sem do pritomnosti.
Neboj sa poziadat o pomoc ludi,ktori ta maju radi. Kludne chod aj k psychiatricke,ale zo vsetkeho najviac si musis pomoct sama. Vziat liecbu do vlastnych ruk. Zacni hned teraz mysliet pozitivne,mysli na to,kto,alebo co ti robi dobre. Usmej sa :-)
Maj sa rada a staraj sa o seba.
Ak sa ti niekedy v zivote darilo,tak si spomen preco to tak bolo,co si preto urobila a zopakuj si ten pocit. Ak sa ti este nezadarilo,tak je to signal,ze si nesla tou spravnou cestou a ze tvoj cas este len pride. Tvoj priatel nemoze za tvoju minulost ani za tvoje choroby,on ta ma len rad a robi co moze. Ty prestan hlavne rozmyslat tym stylom,ze naco som s nim a ze to bude zbytocne. Ak budes takto rozmyslat,tak si to aj privolas.
Skus tiez kazdy svoj neuspech brat ako vyzvu,je to lepsie ako sa zosypat. Bud realista,pracuj na sebe nech sa ti zije lahsie na tomto svete.
A to,ze tvoja mama podcenila to,ze si vystudovala a mala si dobru pracu nie je tiez v poriadku,mozes si byt ista,ze to povedala len preto,ze v jej dusi nieco nehra,tiez ma zlomene srdce atd...
Ty bud na seba hrda,ze si vystudovala :-)
Vies da sa vela o tomto tvojom probleme popisat,ale ostatne uz necham na inych a na teba.
priznam sa, ze nerozumiem, v com je problem s tym tvojim priatelom.
mas pocit, ze uz stratil trpezlivost?
a preco sa branis odbornej pomoci? to iba kvoli tomu, ze sa to tvoje matke nepaci a robi si z toho srandu?
ako som pochopil, tvoja matka je teda dost mimo (a ty to dobre vies), takze nechapem, preco das na jej nazor.
ked uz nic ine, tak jej sprav napriek :)
mame otvoreny vztah po tom vsetkom,co sa dialo.iba s nim dokazem jest na verejnosti,alebo niekam ist a on to vie.dlhe roky sa snazil nahovorit mi,nech sa zmierim s mamou,az teraz asi 2 roky uz na tom netrva,lebo uznal,ze sa to neda.jednoducho vie o vsetkom. pocitam s tym samozrejme,ze jednoducho citi volajaku zodpovednost alebo neviem.lenze ja ho riadne lubim.ale skutocne sa takto neodvazim zabojovat.prvykrat v zivote nad tymto uvazujem,neviem preco.je to to posledne,co som este neskusila.uz mi je jedno,co hovori moja mama,mozno prenho by stalo za to skusit to.neviem.
Ahoj,dakujem za odpoved. Ano,on vedel o vsetkom,vsetko prezival spolu so mnou bohuzial.proste ma zachranoval.pomaly mam 29 rokov, som s nim od 17. On je o 2 roky starsi. len jednoducho nejako hrozny strach pocitujem,ze odide.hlavne,ked som pri rozume.zaroven vsak citim malu malicku nadej.preto rozmyslam,ci toto neskusit.ze ked uz zachranit,tak tak naozaj,nie ako stokrat za tych 11 rokov.je i jedno,ci ma nakoniec odmietne,len nech to nieje kvoli tymto veciam,ze to krachne.
Ak si nerozumies s matkou a citis,ze ta ubija,urobila si dobre,ze si sa osamostatnila.Myslim,ze ti to len prospeje.
Co sa tyka psychiatra,nebala by som sa ho.Moja matka chodi k psychiatrovi a velmi jej pomaha.A vobec ju "nenapchava" liekmi.
Skus to,uvidis.
MAm z teba pocit,ze nevies ako dalej,asi naozaj potrebujes niekoho,kto by ti podal pomocnu ruku a bol pri tebe.
KOlko mas rokov?Tvoj priatel,resp.byvaly priatel vedel o tvojich problemoch?
Este dodam,ze ide o to,ze ci by mi mohla tato cesta pomoct aspon skusit zachranit vztah.iba skusit.nechcem o neho zabojovat,ked ma byt potom zle,hlavne kvoli nemu.Vazim si totiz,ze po 11 rokoch vselicoho je este pri mne.
