trpím bulímiou pár mesiacov ale neviem s tým prestat...dookola sa przieram a vraciam...ak mate podobny problem sa mi ozvyte a mozno si navzajom pomozeme...dik ahoj
dajme stop bulímii
mne osobne velmi pomohlo to ze som ostala tehotna.Konecne som sa zacala zaoberat niekym inym a nie sama sebou.A kedze som chcela aby babo bolo zdrave zacala som papkat zdravo a uz mi vobec nezalezalo ci mam 50 alebo 70kg.
co ti pomohlo?kolko mas ppp? a kolko z toho si cista?
pomoze ti zmena pohladu na seba-riesenie problemov=niekto si to uvedomi sam a dokaze to sam-ale musi byt fakt velmi silny-niekomu ukaze ako na to psychiater.
brunuska: ja ti gratulujem k tvojmu prekonaniu pppcka, ale opakujem, je to velmi individualne, kazdemu pomoze nieco ine a psychiater nie je jedine vychodisko z toho vsetkeho. mne pomohlo nieco uplne ine.
babulky hovorte si co chcete-ja viem svoje,tocite sa stale v kolecku-a z neho vedie len jedina cesta von.tu nejde o to vykecat sa niekomu-ale psychiater ta povedie z toho kolecka von,a da ti navod ako to cele zmenit-ale v konecnom dosledku to je na kazdej z vas-ci chce zit.ja chcem aj zijem.neverite,lebo nemate odvahu to zmenit.juliana a ostatne-rozhodnite sa sami.
boze nikdy som si nemyslela ze ja mozem do takehoto niecoho spadnut....bolo to pre mna nepochopitelne ako to moze niekto robit....jednu vec som si nikdy nevedela predstavit ze tolko bab ma taketo problemy....
Pri tom, kto ti pomoze z toho pomoze von nie je dolzite ake je jeho povolanie ale samotny clovek. ja osobne som napri. vyskusala viac psycholog, psychiatrov a niekedy mi ovela viac pomohlo porozpravat sa hoci aj s upne cudzim clovek v cakarni u lekara. a viac mi prehovoril do duse.
a k tým tragédiam. ppp mam 7 rokov a pred 4 rokmi mi zomrela sestra. mama si myslela, ze hadam uz toto ma vrati do reality a spamatam sa. ale naopak. ja som radsej vychudla na 29 kg a tiez som skoro zomrela. takze u kazdého je spustacom spravnych myslienok nieco iné.
no som zase tam kde som bola....dnes sa este raz porozpravam s mamou a zajdem k psichiatrovi,lebo je to silnejsie ako ja....obdivujem vas co ste to dokazali.....
timka: hej, aj mne je luto tych rokov.najtazsie je pre mna teraz asi vyrovnat sa so stratou klasickych 'pubertalnych casov', kedy moje rovesnicky riesili asi ine veci ako pchanie si prstov do hrdla...
sranda je,ze maloktory rodic,ked sa to dozvie, to rozbeha a pomoze svojmu dietatu tak, ako by mozno mal... ja som sa tiez nestretla s pochopenim,ked som o tom hovorila (alebo skor nehovorila s mamou) a bolo mi to luto. ale aj rodicia su len ludia. v konecnom dosledku je to na nas. dokonca som sa nestretla s velkym pochopenim, ani ked som sa zdoverila kamoske. aspon som si uvedomila, ze to rozhodnutie s tym nieco urobit je fakt iba na mne. ale citila som sa nekonecne sama. to keby uz vtedy existoval tento chat... ;)