Človek je tvor nesmierne vynaliezavý a v snahe pomôcť si, kadečo vymyslí, o ľudoch s OCD to platí obzvlášť. Ak aj vy máte nejakú fintu, či fígel ako s obsedatno-kompulzívnou chorobou „vybabrať“, sem s ňou. Zopár „zlepšovákov“ na ktoré som časom prišla a ktoré mi veľmi pomohli, prezradím i vám.
Moja psychiatrička mi napr. rozprávala o jednej svojej pacientke, ktorá strašne rada leští poháre, až do úmoru, nenapije sa z nich pokiaľ niesú úplne čisté. A tak to vyriešila svojsky, pije rovno z vodovodného kohútika, len sa nahne, pustí vodu a otvorí ústa a pije. Toto však viem iba z počutia, nakoľko ja mám celkom inú formu OCD. Moja OCD začala cca v 16 rokoch, a odštartovala ju celkom neškodná mamina rada „tak si to vytlač“, zobrala som to doslovne, a vytláčanie vyrážok a pórov na tvári sa mi natoľko „zapáčilo“, že som nakoniec došla do štádia, keď som tejto činnosti venovala aj 2-3 hodiny denne, bol to taký môj každodenný rituál, mliaždila som si kožu dovtedy kým nebola úplne červená a opuchnutá. Vytlačené póry som následne nalepovala na zrkadlo. Bola som vtedy ako v tranze a nedokázala s tým prestať, tie 3 hodiny mi prišli ako jedna sekunda, tak strašne rýchlo to ubehlo. Ráno som pochopitelne takáto nemohla ísť do školy a tak som si doráňanú tvár vždy natrela hrubou vrstvou bledého makeupu, vyzerala som neprirodzene, biela ako stena alebo Michael Jackson. Často som kvôli tomu došla do školy neskoro. Zázrak, že som vôbec vyštudovala. Vo vypetých situáciách, v strese alebo keď som mala veľa povinností sa to stupňovalo a bolo to horšie, naopak keď sa mi darilo tak to bolo o čosi lepšie. O tom čo sa so mnou deje nevedel nikto, spolužiaci, kamarátky ani rodina, celé roky sa mi to darilo úspešne pred všetkými tajiť. Jasne že sa zdalo mamine podozrivé, že som večer tak dlho v kúpelni, ale vždy som ju odbila alebo si niečo vymyslela.
Na to, že je to OCD som prišla asi až po 10tich rokoch, spočiatku som myslela, že je to nejaký druh závislosti, ale potom zistila, že predsa len je to OCD. Psychiatrička, ktorú som pred rokom navštívila mi to už iba potvrdila. OCD je častokrát genetická záležitosť, ja som ju zjavne podedila po otcovi, čosi podobné len v inej forme má i sestra, tá si prezmenu šklbe a žmolí vlasy, robí si z nich také žmolky, vďaka čomu má riedky vlasy a zdeformované prsty na rukách, nikdy s tým však nezašli k lekárovi. Na to, že to nieje v poriadku, som sestru upozornila až ja. V 2002 som si našla nový druh „zábavky“, začala som si pinzetou vytrhávať chĺpky pod pazuchou a na obočí pinzetou, tie mi následne začali zarastať, a tak som si ich nasilu vyždibrávala a vytláčala spod kože. Došlo to až tak ďaleko, že som kvôli tomu dostala v 2006 sepsu a zväčšili sa mi uzliny v podpazuší i na krku, odvtedy mám tachykardiu a žijem v bolestiach. Koncom roku 2007 som začala chodiť na vysokú školu a začalo sa to znovu, zrejme to odštartoval stres, neustále som si zúrivo „masírovala“ hlavu, počase sa mi z toľkého trenia vytvorili lupiny, spočiatku malé, a neskôr velké žlté šupiny, plaky, ktoré som si pravidelne skoro každý deň rozškrabávala až som mala celú mokrú hlavu, vytekala mi odtial taká priehladná tekutina – lymfa, lymfatické uzliny na krku a hlave sa mi kvôli tomu ešte viac zväčšili a pridružila sa k tomu úporná nespavosť, na ktorú nezaberajú žiadne lieky.
Teraz si už od júla 2010 kožu nepoškodzujem, podpazušie som si vyliečila, pinzetu, ktorá vo mne vyvolávala OCD myslenie som vyhodila do koša, rozlúčila som sa s ňou navždy, namiesto toho sa holím, seboroická dermatitída na hlave, ktorú som si spôsobila, je v norme, už sa do toho nemontujem. Vždy keď si spomeniem na peklo čo som prežila, tak ma prejde chuť si ešte niečo robiť. Ale stále sa však mám na pozore, viem, že OCD nikdy úplne nevymizne a kedykoľvek sa môže opäť ohlásiť, len v inej podobe. Ale teraz už aspoň viem s čím bojujem, pred tými 10timi rokmi som to nevedela. Škoda, že sa nedá vrátiť čas.
Ak máte niekto podobný typ OCD ako ja, budem rada ak sa ozvete.
