baby (pripdne chlapi), mam problem... bulimiu mam uz piatym rokom a je to so mnou dost zle. vraciam kazdy den. inak ale dokazem fungovat celkom normalne, mam kamaratov, dari sa mi v skole, vahu mam normalnu a aj zdravie zatial sluzi (aj ked si uvedomujem ze dlho nebude.. )
mam 20 rokov a vztah som aj kvoli bulimii nikdy nemala. teraz som ale stretla uzasneho chlapca, ktory ma rad, ja ho mam rada tiez, neskutocne si rozumieme a vsetko je tak ako ma byt... az na moju bulimiu...
je sebecke zacat s niekym vztah, ked som takto chora?? mam totiz pocit, ze si ho nezasluzim, ze nemoze byt stastny s niekym kto pomaly zomiera a to vlastnou vinou :(
alebo mam dat tomu sancu s tym, ze mi to mozno pomoze vyliecit sa? alebo sa mam najprv vyliecit, naucit sa zit sama so sebou, az potom byt s niekym inym?
vobec neviem co mam robit. chalan nechape preco si ho stale drzim od tela, povedat mu to nemozem... rada by som sa vyliecila, ale je to tak neskutocne tazke :( neviem ci som na to pripravena.. znie to hrozne, ale bulimia je mojou obrovskou sucastou a bojim sa, kym by som bola bez nej a ci by som to bez nej vobec zvladla...
dakujem vam vopred za akukolvek odpoved, vazim si to :)
bulimia a vztah
Viem presne čo cítiš, zažila som si to na vlastnej koži, cca od 15stich rokov, teraz mám 27. Na vysokej škole mi to začalo prerastať cez hlavu, mala som vzťah, a on bol jediný, komu som to dokázala povedať, pomohlo mi to, lebo bulímia sa prejavovala na mojom správaní, menila som nálady, bola som háklivá na svoju osobu, váhu, jedlo, jednoducho nechutný začarovaný kruh. Jedného dňa som si kúpila knihu, ako sa vyliečiť, skúšala som to, hoci to nešlo tak ľahko ako som si myslela. Neskôr som vyhľadala psychologičku, tam som chodila asi rok a pol, tá mi pomohla veľmi, Je to ťažké dostať sa z toho, a musím sa priznať, že aj teraz, keď mám mimoriadne stresujúce obdobie ma to chytí, prejem sa a idem to vyvracať, ale snažím sa dávať si pozor, aby sa to nestávalo, pomáha mi šport, priateľ, hoci sa o tom nerozprávame, ale vie, že som mala taký problém... držím palce
Ja mam vela rokov vztah, priatel je velmi casto na dlhych sluzobkach, o mojich problemoch nevie. Ked je doma, negrciam. Mne vyslovene pomaha, ked je doma. Mozno keby nikam nechodil, nemam problem. Takze aj ja som za vztah.
Inak teda moj priatel o tom nevie, mama ma podla mna podozrenie, lebo som obcas ogrcla stenu na wc este ked som byvala doma a nie dost som to utrela... ale neriesila to so mnou nikdy. Ja som inak uz davno dospela matka dvoch deti, cize sa to so mnou taha veeela rokov...
Ahoj,
podľa mňa by Ti vzťah pomohol a zistíš, že je prečo žiť a vyliečiť sa! Hm? Samozrejme, nemusíš mu hneď povedať, že po každom jedle chodíš na WC, ak to tak budeš cítiť, povieš mu to, ak nie, nie... Ale ja osobne sa s tým chlapovi vždy priznám, lebo my sa nemáme za čo hanbiť. Je to choroba ako každá iná. To už zistíš Ty sama. Sebecká určite nie! Skôr naopak:-) Ja osobne by som do toho išla. Chlap Ti dá pocit, že si pekná taká aká si. Mne osobne to pomáha-záujem mužov.
a vy ktore vztah mate, vie o vasich ppp vas partner? a po akej dobe ste mu to povedali? pripadne zistil to sam?
lebo ja s tym "svojim" len akosi zaciname a urcite mu nedoverujem natolko, aby som mu to povedala. hlavne ked som to nepovedala este nikomu nikdy..
suhlasim s Ewcou-preco by si mala klamat? ak sa chces -jeden z prvych krokov je koniec so vsetkymi tajomstvami a skryvaniami...ja ked som chcela z toho von tak som vsetko vyklopila kamoske-a ta ma podrzala a vela kravin ktore by som inak robila som nemohla lebo niekto daval na mna bacha....radsej povedz pravdu-ak ostane s tebou aj tak-tak je to super chalan a pomoze ti...ak nie-tak sa nanho rovno vykasli ,lebo taky clovek je o nicom a aspon to budes vediet skor nez sa brutalne zamilujes...
Ak ta bude skutocne milovat,pochoi to.bude ta brat taku,aka si,so vsetkym.bude sa ti snazit pomoct,tak mu v tom potom nebran.prave vdaka laske sa z toho mozes dostat.a neklam mu.radsej mu povedz vsetko.najdi vhodnu chvilu,porozpravajte sa.ak ta bude skutocne lubit,ver mi,ze ta pochopi.a nenecha ta tak.mam zazite....vela stastia prajem:)
dakujem za nazory :) je pravda, ze laska lieci a ze by mi to mohlo pomoct sa z toho dostat ale na druhej strane,...
velka cast ppp su tajomstva, skryvanie, klamstva, sebadestrukcia.... ako moze byt na tomto vystavany vztah? nemohla by som sa mu nikdy uplne otvorit a nemohla by som k nemu byt uplne uprimna...
a navyse, ked si predstavim, ze by to vedel, vsetky tie veci, co robim svojmu telu... nepomozem si, ale mam pocit ze by bol zhnuseny a ze by na mna ani nepozrel.
lasky prinasa radist a endorfiny a s tymi sa omnoho lahsie tato choroba prekonava....ked sa budes sustredit na nieco ine nez na jedlo-vsetko pojde lahsie...
to co pise zafiraxx je uz jeden z tych extremnych pripadov a zjavne sa este nechce vyliecit...
citala som, ze kym anorekticky potrebuju mat vsetko pod kontrolou (vratane vlastnych emocii), bulimicky v skutocnosti tuzia po tom nemusiet sa kontrolovat a jednoducho sa odovzdat chodu zivota a emociam, zazitkom a ze v skutocnosti tuzia po intenzivnych zazitkoch, takze su velke rozdiely medzi pacientkami...
ak sa jej naskytla moznost byt milovana, nie je dovod jej v tom branit, nech do toho ide, mozno je to presne ten impulz, ktory potrebuje na prekonanie ochorenia, ktore ju koniec koncov oberie o vsetko dobre v jej zivote