Zavislost na rodine a ppp

To sme 2. Ja som tiež veľmi závislá na mamine. Keď niekam idem, je mi veľmi smutno a cítim sa taká prázdna. O pol roka som dospelá.. Na jednej strane chcem stáť na vlastných nohách, na strane druhej neviem, či to chcem. Všetko sa vo mne dokonale bije. Všetko musí byť na 100% a keď nie je, trápim sa, hladám v sebe chybu...

priznavam, ze vo chvili, ked som prispevok zakladala, mnou prave dost silno hadzali bulimicke vykyvy nalad a postojov a velmi silno som zasa riesila v hlave extremne postoje k sebe a svojmu okoliu.

vacsinou sa celkom slusne drzim uz v nejakej strednej rovine, ale niekedy mi to velmi uteka k tym extremnym pohladom a extremnym rieseniam problemov.

v danom momente som sa svojimi analyzami dostala k tomu, ze ci by nebolo fakt najucinnejsie riesenie uplne prerusenie pupocnej snury a uplne postavenie sa na hlavu, nekompromisne si ist za svojim, ale citim, ze to by bolo zasa len dalsie zamotavanie sa v bludnych kruhoch. kto vie, mozno su extremne riesenia obcas rieseniami, ale v nich nie je ziaden priestor na chyby a posmysknutia. to moze vyustit bud fakt do stavu,ked si clovek na sakra pozor na chyby, ale co ak sa smykne? nechcem si nechavat otvorene zadne vratka, ale ani mat nerealisticke ocakavania, ze zo dna na den sa cely moj zivot zvrtne o 180 stupnov. to ani nechcem, lebo je v nom mnoho peknych momentov.

viem baby, pisem velmi abstraktne a vseobecne, ale konkretne priklady nechcem rozvadzat na netovom fore, no ani sa nechcem vyparit z prispevku a nepovedat uz ani slovo preto, lebo viem, ze som ho vlastne zakladala zbytocne.

mohla by som tu popisovat vsetky svoje postrehy, ktore mam a citat vase postrehy, mohlo by to aj dost pomoct, ale verejne otvorene netove forum nie je na to vhodnym priestorom.

tak priblizim ti to tak ze mne rodicia dlhe roky vraveli ze to nikam neodtiahnem ze vsetko co urobim aj tak pokaslem alebo to necham tak...takze moje sebavedomie musim uznat bolo velmi velmi nekde dole...ja som vahu mavala vzdy taku normalnu ale samozrejme ja osm chcela byt dokonala...az osm skoncila pri 162cm 39kg...mavala som vzdy okolo 50...ale mne to etraz pride strasne vela...a osm v otm bludnom kruhu moji rodicia sa zklakli a zas ja osm tiez vela pochopila a teraz vdaka otmu sa snazime jeden druhemu si pomahat...

asi chces vediet ci vztah k ppp prameni v zlych vztahoch v rodine. ja si myslim ze ciastocne ano a ciastocne nie. je to hlavne v pohlade na seba a na zivot. je mozne ze niektore dievcata maju nizke sebavedomie vdaka prilis kritickej matke ale dalsia vec je ze deti hladaju stale chyby a priciny svojich problemov u rodicov, ze ich zanedbavali, prilis si ich vsimali a podobne. vzdy je na co sa stazovat. myslim ze to hlavne maju tie baby v sebe, prilis sebekriticke, prilis ovplyvnitelne okolim, blbymi recami o vyzore, vahe, postave. a aj dospele zeny s tym maju problem, tie ktore uz maju dospievanie davno za sebou a maju vlastne rodiny.

nechcela som narazat na konkretne svoju situaciu. su chvile, v ktorych ju vidim stale chorobne extremne "vsetko alebo nic", ale nastastie uz nadobudam silny kontakt so svojou zdravou myslou a vdaka nej sa viem pozerat s nadhladom a odstupom na celu svoju ppp, faktory, ktore ju pravedpodobne podporili, ci uz pri vniku, alebo pri pretrvavani...

skor som tu chcela vyvolat nejaku trochu plodnu diskusiu aj na inu temu ako stale dookola jedlo. :)

neda sa oddelit jedno od druheho. riesit len jedlo a neriesit dusu. alebo riesit len dusu a jej bolesti a kaslat na jedalny rezim. oboje su velmi dolezite sucasti liecby, len obcas ide do popredia viac jedna, inokedy druha a zaroven su v synergii. riesenim jednej sa ciastocne riesi aj druha, alebo sa aspon podporuje a posiluje ozdravny proces.

Myslím,že sa mýliš,veď každý,mladý-starý,ma občas doma problémi,malé či velké a nie každý niečomu prepadne,nie každý má depresie atď. i keď možu byť závažné vzťahy v niektorých rodinách-to nepopieram...Vačšinou ma za nasledok ppp nizke sebavedomie a sebaúcta...,niekedy len hlúpa snaha schudnúť a dievča tomu prosto prepadne!

Hm, ako to myslíš? Opíš napríklad Tvoju situáciu, lebo Ti asi nerozumiem. Podľa mňa nie je dobré byť závislý, ale mať dobré vzťahy. Keď je človek , baba s PPP doslova závislá od rodiny, nemá potom motiváciu postaviť sa na vlastné nohy? Neviem... Ja žijem sama 7 rokov, nevymenila by som za nič, aj keď sa niekedy cítim sama. Ale PPP má skoro vždy koreň niekde tam v tých nezdravých rodinných vzťahoch. Hm...

o to je super.Ja som to nemyslela v zlom...Viem že ja,keď som mala tento problém pred vela rokmi som sa hnevala na každeho z rodiny,lebo som mala pocit,že sa do mňa nemajú čo starať,veˇja som sa cítíla v ,,pohode"!čo bola samozrejme hlúposť.A ak sa smiem spýtať,píšeš,že s maminou to tak trocha súvisí...

tak ja zas musim povedat ze mne sa vdaka chorobe velmi zlepsil vztah s rodicmi...som dost zavisla na nich hlavne na mamine...moja choorba dost aj s tym suvisi...

oui,ale veď ty niesi nezávislá,ani žiadna ina baba,ktorú trápi tento ptoblém...!A skús si predstaviť,že raz budeš mať dieťa ktoré by malo taký istý problém,aký máš teraz ty!aký je to pocit drahá!?!?!?Na zaplakanie divčatá!!!!!