ani neviem ako zacat. radsej pojdem rovno na vec. dospel som k nazoru, ze som uplne zbytocny clovek. neviem prist na to, aky je zmysel mojho zivota, preco som sa vlastne narodil, co je mojou ulohou v tomto zivote. Niekedy mam pocit, ze ani nepatrim do spolocnosti.
Este nikdy som nemal dievca. Tolko krat som bol zamilovany do spoluziacok cez vysku, ale ani raz moje city neboli opatovane, vzdy to skoncilo len ako "najlepsi kamos". A pritom, roky na vysokej boli moje najstastnejsie roky v zivote. Bohuzial, vdaka vlastej sprostosi som skolu v 4tom rocniku zanedbal, a vyrazili ma. Skusil som zahranicie, ale vratil som sa domov, kedze tazka manualna praca nebola pre mna. Ostal som doma. Sam. Svojim byvalym spoluziakom som radsej ani nevolal, ako sa maju, hanbil som sa. Presla doba, a vsetci skoncili skolu. Kazdy isiel svojou cestou, napredoval dalej, len ja som mal pocit, ze stojim na mieste. Po nejakom case, straveneho doma za pocitacom, tusim som pribral 10kil, nasiel som si pracu nedaleko kde byvam. Super pocit. Konecne som nebol sam. Zacal som zit. Kolektiv, vsetci boli v mojom veku. Super sme si rozumeli, chodili sme po robote na pivo, na diskoteky, zase som sa zalubil, ucil sa nove veci v praci, zacal sa vzdelavat.. lenze.. trvalo to iba rok. Dostal som vypoved. Bol to sok. Tak som bol sklamany, ze som nedokazal ani plakat. Nechcelo sa mi zit, naozaj. Doma som uz vyse piatich mesiacov, z byvalych kolegov sa mi nikto neozyva, ked ich stretnem na ulici, ani sa neodzdravia. Co ma vsak utvrdlo v tom, ze som zbytocny clovek v tomto zivote je, totiz, obaja moji surodenci skoncili vysku tento rok. Rodicia su na nich velmi hrdi. Otec sa so mnou uplne prestal bavit, ked tak, maximalne mi da najavo, ze som nula. Mama, pre nu som sa stal prizivnik. Hladam si pracu, ale je to tazke. Nic som nenasiel. Uz vyse dvoch mesiacov som nevysiel z domu. Rano vstanem, sadnem si k pocitacu, pisem maily, zivotopisy.. a iba sedim. Cely den. Sedim pred pocitacom. Nic ine. Hanbim sa vyjst z domu. Nechcem aby ma niekto videl. Som obycajna nula. Nemam od koho cerpat oporu, energiu. Nemam nikoho, komu by som sa zveril. Ked som skusil mame povedat, ze uz ma nebavi zit, tak na mna vyskocila, ze ju tiez nebavi zit taky zivot, praca domov praca domov, a ja sedim doma na zadku. Priatelov nemam.
Viem, ze nad samovrazdou rozmyslaju ludia som psychickymi problemami. Niekedy som nechapal, ako si moze niekto siahnut na zivot. Ale uz im chapem. Uz im rozumiem. Je to sebecke? Nie, nieje. Ja viem, ze ked tu nebudem, ludia okolo mna sa budu mat lepsie. Aj tak tu iba zavadziam.
