Ahojte kočky,
prepacte, ze sa neozyvam, popravde som si nemyslela ze sa mi niekto ozve a teraz pozeram ake uzasne odkazy ste mi zanechali. Dakujem.
Nemam momentalne cas, musim pisat diplomovku, tak len takto v skratke.
Snazim sa jest 5 krat denne, celkom zdravo. Ja ani nedrzim nijake diety ani nic, to by som uz nedokazala (kedysi som mala nabeh na anorexiu, alebo som ju aj mala..asi hej...a vtedy som sa vyhladovala riadne) ale ono mi ta vaha stale stoji, alebo popripade ide hore. A ja som aj dost "pritele", som skor z tych dievcat krv a mlieko, tucne stehna, zadok, brucho..:( cize to je to, ze ja sa nedokazem prijat taka aka som. Proste nejde mi to. Nenavidim pohlad do zrkadla, nie len kvoli postave, ale aj kvoli mojej tvari, som dost skareda okrem vsetkeho..a s tym sa ja neviem zmierit. Je to desne tazke zit vo svojom tele..nenavidim pohlad do zrkadla, posledne mesiace to uz nemozem naozaj zniest a nesmierne ma to ubija.
Mam aj trosku ine zdravotne problemy okrem tejto bulimie, ktora ma prenasleduje uz asi 4 roky (potom co som mala tu anorexiu)...
Nechodim medzi ludi, pretoze sa hanbim ako vyzeram, mam problem vobec sem-tam zajst do skoly na prednasku. Ak aj, tak hned utekam prec, aby som sa s nikym nemusela bavit a aby si nemuseli o mne ludia vraviet ako som pribrala a ako som oskarednela. Hanbim, velmi sa hanbim za to ako vyzeram a tie neustale pocity ze som ako prisera a vecne sny o tom ze sa zobudim a budem pekna pekna zenska, ma uz nebavia. Myslienky na samovrazdu mam pravidelne, nedokazala by som sa vsak zabit. Mozno to ani nie su tak myslienky na samovrazdu ako lutost a hnev na neviem koho, ze som sa vobec narodila.
A s tou laskou babky asi mate pravdu...V podstate som uz stara baba a este som nemala vztah, nechodim nikam a nestretavam ludi, ale nie je to len preto, ale aj preto ze ja by som sa bala s niekym chodit, ze by ten niekto zistil ze vlastne aka som odporna, ak by som sa mu aj na zaciatku trochu pacila...bojim sa akehokolvek vztahu, pretoze by som v nom nedokazala byt normalny rovnocenny partner...a vobec. Taka škrata ako ja :(...
uvedomujem si ze to asi vyznieva ako keby som mala 13 rokov, no bohuzial, je to so mnou tak. Jedina vec, v ktorej som si ista je, ze sa bojim. Velmi sa bojim co bude, ked skoncim skolu, ci si niekedy budam schopna najst partnera, ci budem schopna mat vobec vztah, najst si pracu a taku ktora by ma bavila..ci budem schopna ZIT normalny zivot.. :(