Tiež som mal kedysi problém s červenaním, potením, točením hlavy a rýchlym tepom srdca. Vyhýbal som sa spoločnosti, nechodil som von, ak bolo treba tak som išiel len cez malé a prázdne ulice. Dokonca som to mal také blbé že som sa červenal len z vlastných myšlienok. Mohol som byť aj sám v izbe a keď prišla blbá myšlienka tak bolo vymaľované.
Lekári mi nedokázali úplne pomôcť. Dokázali len zmierniť príznaky značným utlmením. Veľa som pribral, veľa spával a celkovo bol stále ospalý a spomalený. Do zdravotného záznamu mi v priebehu niekoľkých rokov pribudlo veľa diagnóz. Podľa mňa len hádali a trepali si svoje.
Nakoniec mi z toho začarovaného kruhu pomohli dobrý ľudia a priatelia. Vedeli že mám problém a nerobili si z toho posmech. Bolo len potrebné nájsť si tých pravých. Postupne som sa vďaka nim dostával do spoločnosti nabral sebavedomie a zbavil sa strachu. Samozrejme som im za to neuveriteľne moc moc moc veľa vďačný.
Pochopil som že tie pocity sú len v hlave a ľudia sa na mňa prirodzene nepozerajú skôr ako otvorím dvere. Ak sa o niečom bavia tak to určite nie som ja. Nikto cudzí sa mi na ulici neposmieva len preto že tadiaľ idem.
Zlé pocity a červenanie mám potlačené na min. 85%. Problémy mám len veľmi zriedkavo a už to robím tak že aj keď sa stane "nehoda" idem cez ten úsek civilizácie. Zistil som že aj keď sa náhodou začnem červenať z veľmi vypätej situácie (aspoň si to myslím) a postavím sa tomu pocitu a sám rýchlo opadne.
Poznám veľa ľudí ktorý sa ma stále snažia dostať do rozpakov. Na šťastie je vždy sa na čo vyhovoriť - je mi horko, pobehol som si, som chorý a podobne.
Títo ľudia čo si snažia niečo dokázať a chcú vyzerať mocne pred inými len čakajú na príležitosť aby si kopli. Treba ich rýchlo odbiť! Čím skôr tým lepšie pre nás a blbé pocity sa nestihnú ukázať. Aj tak nechápem prečo sa iný (ich okolie) na tom pousmejú... To nech si robia srandu z telesne postihnutých, nevidiacich a podobne... Však posmievať sa akokoľvek chorým ľuďom je úplne zvrátené, sprosté a neospravedlniteľné. Nechápem prečo to robia... :/
Treba len pasívne nabrať odvahu na boj a neskôr ako ja aktívne s tým bojovať.
Môj život sa za posledné dva roky oveľa zlepšil a už rok neužívam žiadne lieky a nenavštevujem žiadneho lekára.
Rád by som niekomu skúsil podať pomocnú ruku a ak by chcel môžem mu dať nejaké rady. V tomto smere nie je nad osobné stretnutie...
Som z TN kraja a bývam v malom meste na považí. Často chodím do Žiliny.
Ale môžeme aj pokecať tu na fóre.
