Ahojte. Chcela by som vedieť, čomu by ste dali prednosť vy...ide o to, že s priateľom som nejakých 6 mesiacov, pričom ja som do vzťahu išla so zmätenými pocitmi (nebola som presvedčená, že ho ľúbim, ale niekedy boli chvíľky, kedy som o tom presvedčená bola). On o tom vedel, no napriek tomu sme sa dali dokopy.
Také 3 - 4 mesiace bolo všetko OK. Bolo to ideálne a ja som mala pocit, že ho ľúbim. Nedávno sme spolu strávili pár dní a počas nich som si uvedomila, že ja k nemu nič necítim, keď sa naňho pozriem, som taká prázdna. Nemalo by to byť tak, že ak sa pozriete na osobu, ktorú milujete, tak vám nenapadne niečo také ako "bože, ja ťa tak milujem" alebo že musíte cítiť lásku, ak sa pozriete na človeka, ktorého milujete nie?
No a teraz som z toho dosť zmätená...chystám sa, že sa s ním porozprávam a poviem mu, ako som na tom, aby som ho neťahala za nos. Lebo za tých 6 mesiacov som mu ani raz nepovedala, že ho ľúbim (chcela som aj nasilu, ale nešlo to zo mňa von).
Len neviem, či sa mám rozhodnúť podľa srdca, keďže viem, že ho neľúbim ani zďaleka tak ako on mňa (viem, že láska nie je len o šteklení v bruchu a nervozite, ale niečo cítiť musím nie?) a teda sa rozísť
alebo podľa rozumu, pretože je to muž, ktorý má miluje najviac na svete, ktorý mi nikdy neublíži, nepodvedie, nesklame a s ktorým by som mala krásny život plný smiechu (ak si odmyslíme každodenné problémy). Ak by sme sa rozlišli, viem, že by som mu strašne ublížila a to nechcem. Ja by som vlastne bola schopná s ním zostať navždy aj za cenu toho, že ja nebudem šťastná, len nech je on šťastný...ale neviem, či by som to vydržala až do konca života.
A tiež sa bojím, že ak sa rozídeme, takého super muža už nestretnem...je to vlastne môj prvý vážny vzťah, tak nemám s čím porovnávať, ale aj tak...je to vlastne môj ideál (má aj chyby).
Ďakujem za vaše názory :)