Alebo: ako sa zbaviť negatívnych myšlienok?
Dopredu sa ospravedlňujem za negatívny príspevok, ale rada by som počuť nejaké postrehy od nezainteresovaných strán.
Mám tesne po tridsiatke, nemám partnera a súhrou viacerých faktorov z minulosti, ale aj prítomnosti si myslím, že to tak ostane naďalej (aj keď by som sa nebránila, keby sa náhodou niečo vyskytlo).....no a tým pádom, že ma s najväčšou pravdepodobnosťou čaká budúcnosť bez partnera a aj bez detí, prežívam vo svojom vnútri také rôzne stavy (alebo ako to mám nazvať)....snažím sa žiť v realite a prijímať život taký, aký je, ale ...ide o to, že nedokážem prejaviť úprimnú radosť napr. z toho, keď sa ide niektorá kamarátka, známa, či príbuzná vydávať, alebo ak sa niektorej narodí dieťatko. Nedokážem, lebo to tak necítim,...cítim len závisť a možno hnev na osud, že mne toto nebolo a zrejme nebude dopriate, aj keď potom veľmi túžim.
Keby bolo z tejto strany u mňa všetko v poriadku, dokázala by som s nimi prežívať tú radosť, úprimne im zablahoželať a pomáhať s maličkosťami, zaujímať sa o každý detail, zdieľať všetky radosti aj starosti okolo dieťatka atď. Ale nemôžem, jednoducho beriem to ako fakt a tým to pre mňa končí. Chcela by som, veľmi by som chcela, aby som vo vnútri dokázala prežívať radosť z toho , že druhí sú šťastní, ale neviem to...
Napr: O pár mesiacov sa bude vydávať moja sesternica, celá naša malá rodina je happy, všetci radia, miešajú sa do toho, chystajú a stále rozprávajú a ja som z toho v depke...a keď si pomyslím, čo ma čaká na samotnej svadbe ( tie narážky na to, že keďže som staršia, ja som mala už byť dávno vydatá...)
Ako to robíte vy?
Dokážete sa radovať zo šťastia druhých, keď vy sami ste nešťastní?