Uz 2roky striredavo som v obdobi ,, na co zijem?,,. Nechcem sa tu stazocat ani chudinku zo seba robit, to ani nemam rada. Len naozaj neviem na co zijem. Len zavadzam ostatnym ludom. Dovody preco mam take myslienky? Studujem nieco na co nemam, a v buducnosti by som v tom povolani ani nebola dobra, a ani to nechcem robit. Z toho vyplyva ze sa mi to ani nechce ucit, cize neviem ako spravim skusky, ked mi to ani nejde dostať do hlavy. Nemam priatelov, mam znamych ale nie priatelov, v podstate nic zle, lebo v´´priatelstvo a lasku ´´ neverim. Nechodim von, zabavat sa ani chlastatani nic, len sa bavit ani neviem, lebo si tam pripadam ako sam v dave. Som stale doma. Niekedy je to v pohode, niekedy mam take stavy ze by som si hlavu odstrelila, a podobne veci. Nie som komunikativny typ ani osvojich ,,problemoch,, s nikym nehovorim, takze nikto o nicom neviem. Toto je asi v skratke. Viem ze milion ludi ma horsie vazne problemy, lenze toto su moje a ja ich prezivam, nie ti ostatni. Len ako s tym mam zit? Kazdy den mam chut sa zabit, lenze rodicom nedokazem tak ublizit. Takze co, dalej prezivat
Na co taky zivot?
Samota, nuda, zivot bez priatelstva, vela casu a podobne vytvaraju priestor na uvazovanie nad somarinami a vedu k depresiam. Osobne to poznam velmi dobre takze viem o com hovorim. Toto su presne uvahy ktore vychadzaju z toho ze nemas v zivote nic pozitivneho, nic z coho sa tesis. Inak strasne vela ludi okolo 20-tky sa nachadza na razcesti a rozmysla nad zivotom. Akurat ze v tvojom pripade sa pripaja este depresia a preto to trva tak dlho. Samota je fajn a da sa to chvilu vydrzat, ale casom to zacne cloveku chybat, je jedno ako silny introvert si. Skus tu niekomu napisat ci sa nestretne s tebou, mozno sa stanete priatelmi/priatelkami a budes chodievat pravidelne von si sadnut, na kavu, na pivo atd. Vykecas sa zo svojich starosti, problemov, pocitov, druha osoba tiez a uvidis ze sa to posunie dalej. Dojdes domov a budes rada ze si konecne sama. Budes mat pocit radosti a uvidis ze ti pojde lepsie aj ucenie a budes mat naladu robit veci z ktorych si teraz znechutena. A mozno nie ale za pokus to stoji. Dost casto je to o tom. Nemusis chodit ani do davu aby si sa bavila, niekomu to nesedi a je radsej v kludnejsom prostredi alebo sam, mozes byt v parku na lavicke alebo v nejakej kludnej kaviarni, ale kazdy potrebuje aspon trocha soc. kontaktu. Pripade mozes skusit psychologa, dnesna moderna psychologia je uplne inde ako kedysi, mohol by to tiez pomoct. Ale myslim ze v tvojom pripade to nie je nutne. A samozrejme s tym sebavedomim co tu bolo spominane plne suhlasim. Vo svete je strasne vela "rypacov" ktori si musia honit svoje ego a budu sa snazit ta podkopat, takze na tom urcite popracuj :).
Človek sa večšinou narodí preto, aby v živote niečo dokázal, aby bol samostatný, hľadal štastie, hoci len v maličkostiach, spoznával prírodu, šport, ludí, popritom pracoval aj sám na sebe. Možno ťa život teraz nebaví, no skús porozmýšlať aj o iných možnostiach využitia času. Život si musíš od určitého veku vedieť spestriť aj sám, nie len čakať, čo ti kto ponukne. Hlavne sa nevzdvaj a ver si.
Pozeram co tu pisete...no myslim si celkom urcite, ze by ste sa mali obratit na knaza v katolickej cirkvi, ist proste na faru a povedat co vcas trapi a mozte chodit aj na omse, ked ste pokrstena a mate sv prijimNoe tak odporucam ist aj tam, a ked ludia budu na Vas kukat, budte pookojna . najprv vsak chodte na faru za knazom na rozhovor.
V texte si si odpovedala... rodicia:)
ja som mala rovnake stavy, proste kazdy ked ako som sa zobudil, potom pocas dna a pred zaspavanim, som si hovorila, ze by som to mala ukoncit, ze to nema vyznam ... a potom, som sa opytala samej seba, preco to teda neurobim? A, boli to presne rodicia... pretoze ma nespravili nato aby som sa zabila.. davavali a davaju do mna tolko lasky, financi, nervou, casu, vsetko a vobec som si to neuvedomovala a nevazila,.. ba priam som to brala ako samozrejmost, ze mi mamina uvari niekedy nieco, alebo, ze mi na narodky zagratuluju...
A vtedy to preslo.. zacala som im robit radost,, zaujimat sa, travit s nimi cas, aj ked len doma ...
Fakf sa skus nad nimi zamysliet:) zasluzia si to:)
kiez by som stretol dievca ako ty aspon by sme mali toho mnoho spolocneho :)
Síce stará téma, ale mám presne tie pocity ako autorka. Študujem to, čo ma síce baví, ale absolútne na to nemám, neviem vlastne či by som dokázala byť v praxi aj osožná, cítim sa sama aj keď mám skvelého priateľa, nedarí sa mi v škole ani v osobnom živote. Už dlhodobo, niekoľko rokov. Striedajú sa u mňa obdobia, kedy som šťastná a spokojná, no a potom zasa prídu dni smútku a hnevu, pretože si uvedomím tú hnusnú realitu. Viem, že je kopa ľudí, ktorí sú na tom horšie, ale ja mám niekedy hroznú chuť skončiť s týmto blbým životom. Absolútne v ňom nevidím význam, neviem ani čoby som chcela robiť, nemám motiváciu, neviem čo chcem. Nemám ani odvahu zabiť sa. Som tak slabá a ešte aj hlúpa. Ak existuje život po smrti, dúfam, že sa mi bude dariť aspoň tam.
Naco, presne zdielam tvoje pocity, citim sa tak isto, sice sa liecim na depky, ale aj tak to nepomaha. Nechapem zivot a ziadnu jeho sucast. Uz som sa pokusal zabit, lebo mne nezalezi na nikom a k sebe mam naväcsi odpor. Dufam, ze co najskor umrem.
nebavi ta skola,tak ju jednoducho skonci,najdi si nieco co ta bude zaujimat,nieco co chces robit,a venuj sa tomu.mozno ze tam spoznas niejakych ludi,priatelov,ktori maju rovnake konicky ako ty.len nesed hlavne doma.tym nic nevyriesis.zacni nieco so sebou robit,a uvidis aky je zivot krasssssssssssssny.s
Čo vlastne študuješ?
