Optimista v štádiu zombieka...

Príspevok v téme: Optimista v štádiu zombieka...
zombie

Ahojte :o)
Tak som sa rozhodla trochu vám to tu zaspamovať... možno mi nikto nepomôže, ale ja mám potrebu niekam to napísať, možno sa to aj v tej hlave usporiada... tak mi to prepáčte:)

môj problém je v tom, že neviem kam smerujem, čo chcem v živote dosiahnuť a tým pádom netuším čo ďalej podniknúť.
Jednoducho neviem, čo chcem a neviem prísť na to, prečo som stále nespokojná. Chodím na strednú školu(mám 17) hrám na klavíri, cvičím jógu venujem sa rôznym tvorivým činnostiam, robím všetko možné, ale stále mám pocit, že mi to nič neprináša. Som ako zombie. možno nie úplne, pretože mi z pocitov zostalo ešte neznesiteľné napatie, ktorého sa neviem počas dňa zbaviť. Nič ma nenapĺňa. Je mi všetko jedno. A možno vo mne ešte niečo zostalo, keďže som sem napísala...
stále ten istý kolotoč. idem do školy-tam ma to nebaví. prídem domov, tam čaká mama, ktorá na mi každý deň opakuje akého idiota porodila, že nič nedokážem a že nič v živote nedosiahnem. Možno toto spôsobuje to vnútorné napatie, ja neviem...
Moja mama je naopak veľmi výbušná povaha, máme veľmi zlý vzťah a mňa to dosť mrzí. Čokoľvek urobím, všetko je zle.( a to si predtavte, že by vám to niekto opakoval, čo i len desať minút každý deň jeden mesiac) Celkom mi z toho šibe. Upracem celý byt, mama príde domov a keď mi nemôže vynadať za neporiadok, nájde si niečo iné. A takto to je každý jeden deň. Ja jej to nevyčítam, len neviem ako to napraviť. Je to totiž povahovo "nerváčka," a k tomu sama s dvomi deťmi.(otec s nami nebýva, je alkoholik, rodičia sa rozviedli, keď som bola menšia)
Ja nechcem skončiť ako moji rodičia. Stále mám pocit, že sa musím vzdelávať... v poslednom čase nedokážem robiť nič nezmyluplné. Nebaví ma len tak sa poflakovať po meste s kamarátmi, pretože mám pocit, že to nikam nevedie. Keď už tak po prednáškach. A keď už aj na tú prednášku idem, večer sa vrátim, zrekapitulujem si deň a napriek tomu, že som bola na prednáške o niečom, čo ma zaujíma(aj keď aj to je v mojom prípade otázne)mám pocit, že bol ten deň úplne nezmyselný. Ja neviem prečo to tak je. Stále sa dokola zamýšľam nad tým, prečo robím určité veci. Prší mi v hlave, mám tam chaos. Chcem to vypnúť. Chem sa zabávať ako ostatní. Chcem byť šťastná. Ale som zombie... takže nič necítim... pri žiadnej činnosti. Podľa mna som si túto bublinu vytvorila len ako obranný mechanizmus na moju matku. Lenže neviem to zrušiť. Neviem sa z ničoho tešiť, pretože, keď mi je všetko jedno, ľahšie sa žije. Mne sa napríklad v živote nestalo, že by som od radosti začala skákať po miestnosti, alebo od nenávisti na niekoho kričala. Jednoducho to nie je možné, až tak ma to nezasiahne.... som blázon? Možno... ale aj optimista, ktorý verí, že sa to raz napraví :-)

(ani to po sebe radšej nejdem čítať!:D)

jajka001_

ani jedna z vas nie je idiot :) moc rozmyslate, to sa tym, ktori maju cim rozmyslat, stava :) ale zas je to uplne normalne lebo ste vo veku ked prehodnocujete svet, svoj pohlad na neho a este k tomu, dospievate, rozmyslate co dalej so zivotom. ja tom to robila tiez, tiez som to nemala lahke a to co mi najviac pomohlo bolo to, ze som zacala trochu kaslat na urcite veci, s ktorymi nic nespravim, ze som stretla ludi, ktori mi rozumeli a dokazali ma pocuvat...a uz som sa necitila tak sama

zombie

proserpina : zaujimave citat to... ja ta chapem. aj ja sa tak citim i ked neviem ci je na mieste pouzit slovicko "citim"
z toho analyzovania okolia mi podobne zahrabava :D robim to iste. ludia povedia-nerob to, ale to jednoducho nejde. vravim, ze sa zbytocne zamyslam nad vecami, ktore by niekto nechal len tak. preto sa mi zda zivot ludi okolo mna len taky plytky a povrchny. Uplne sa s tym co pises stotoznujem. opisala si tu cast zo mna. Uplne ti rozumiem. Len si nemyslim, ze som viac ako ostatni. Alebo by som to povedala aspon inak. Jednoducho mam pocit, ze som o par levelov dalej, ale necitim to tak, ze by som bola nieco viac. Len kusok dalej. A ono to potom znie strasne egoisticky. :D Niekto si povie, ze si o sebe myslim nieco viac, ale nie je to tak. No bohuzial mam tak ako ty preplneny disk, takze to vysvetlit neviem :D A skus tu jogu, pomaha to.. na nic nemysliet. Myslim si, ze to nie je zle. Podla mna je dobre vediet veci analyzovat, akurat, ze potom sa ti moze stat to co na m dvom. A to uz dobre nie je. Tolko analyzujes svet okolo teba, az prides na to, ze nic nedava zmysel. :D A to je zle. Nechci byt zombie. Ked sa nim stanes, neprestane to. Budes to robit nadalej a este viac sa budes zamyslat nad tym preco to vlastne robis. Ja najskor totiz musim ludom vidiet do zaludka, vsetko musim rozanalyzovat, aby som potom mohla prist na to, ze to je len dalsi nezmysel. :D Nechci byt zombiekom.

Ten tvoj druhy prispevok mi nepripada ako sebalutost. skor mam z toho pocit, ze sa nemas rada a ze mas nizke sebavedomie. Ak to tak je, tak mame spolocnu dalsiu vlastnost. Tym padom ti nemozem poradit, pretoze to je jedna z tych veci, ktre si sama so sebou vyriesit neviem a este ked ma mama kazdy den podporuje v tom aky som strasny idiot, tak to ani mozne nie je :D Aspon mozem premyslat, aky to ma suvis... ked na nieco pridem, ozvem sa a ak to precitas a docitas az potialto, tak ta to mozno aj zaujimat bude :)

btw: pozri sa ake pisem zbytocne dlhe texty ja :D

proserpina

príšerne dlhý text som napísala...čo už...som trápna....radšej si to budem písať do denníka, koho zaujímajú takéto somariny...ale to nie je sebalútosť, to sa skôr čudujem aká som trápna...ale to by som sa čudovať nemala...

proserpina

Bože zombie, ako ľahko sa mi číta to čo píšeš. Ja píšem dosť nesúvisle, lebo je veľa myšlienok ktoré by som rada vyjadrila, napísala a potom keď mám "disk" preplnený, tak sa zrazu vypne. A dlho nie a nie naštartovať.

Ja tiež nech urobím hocičo, tak ma prepadne pocit, že načo? Veď to aj tak nemalo zmysel...po chvíle si uvedomím, že vlastne nič nedáva zmysel, ani ludia že načo žijú, nechápem prečo všetko sa deje a každú vec analyzujem ale vždy sa to skončí tak, že je to zbytočné. Všetko. Aj teraz čo píšem je zbytočné. A hnevám sa, keď mi to niekto hned vyvráti bez toho aby sa nad tým hlbšie zamyslel...a zároveň mu závidím, že sa nezamýšla. Ja neviem, prečo to robím. Prečo stále hľadám odpovede. Neustále v hlave niečo riešim, ani nevnímam okolie, stále analyzujem a premýšľam. Aj teraz.

Dá sa toho zbaviť? Ja chcem zostať mentálne zaostalá, alebo proste dementná, cítiť len svoje potreby bez toho aby som musela neustále niečo prehodnocovať. Ja niekoľkokrát za deň zmením svoj názor na život. Aj za hodinu. Napríklad už počas tohto písania mám plnú hlavu úvah. Najčastejstejšia otázka ktorú rozoberám je načo?

Neviem s čím to súvisí, keď tu čítam, zombie, tvoj vzťah s matkou, tak si hovorím, že ja som na tom ako kráľovná. Ale v jednom je to rovnaké - ani ja nemám možnosť sa s ňou rozprávať ako rovnocenní ľudia. Ona si myslí, že ja nič neviem, že by som sama neprežila, nikdy sa ma neopýta čo prežívam, ako sa cítim a ja jej to neviem povedať, keďže nikdy sme sa nerozprávali tak na rovinu.
Aj napriek tomu viem že ma ľúbi, ona je veľmi dobrá k nám, ale ja sa pri nej nedokážem správať uvolnene, prirodzene...radšej robím tajnosti aby som sa vyhla výčitkám alebo trápnym veľavravným pohľadom, keď si napr. s niekým vymením pár smsiek. A to mám 20 rokov.

Ja naopak túžim byť tým zombiekom, ktorý nič necíti a má všetko na háku, lebo ja mám stále hlavu plnú myšlienok, stále sa nad niečím zamýšľam a potom zrazu nedokážem myslieť, úplne mi prestane pracovať mozog a ani neviem si na nič spomenúť.

Ja by som tu musela napísať asi 1000 príspevkov a aj tak by som sa nevyjadrila, nevystihla tú podstatu, ktorú by niekto možno opísal dvoma vetami.

Aj tak toto asi nikoho nikoho nezaujíma, takisto moje príspevky sú moc dlhé, už tu musím liezť na nervy. Nerozumiem sama sebe aj keď na všetko mám v hlave vysvetlenie, možné riešenia, zistím aj príčiny problému ale na sebe to spraktizovať. Niekedy si myslím, že som strašne inteligentná, že mi všetko dochádza, že ostatní si neuvedomujú podstatu života a ani ich to nezaujíma a proste že ja som niečo viac.
To je len ďalší dôkaz o mojej obmedzenosti a nechápavosti..

No a teraz idem zasa pekne premýšlať o "dôležitých" veciach...ktoré nikdy nepochopím

zombie

Kafik: nie, nemam kam ist :) resp. mam kam ist, ale jedine k otcovi alkoholikovi. a vzdy, ked si tuto moznost predstavim, zistim, ako mi je vlastne "dobre." Ostatni z rodiny ani nevedia, ze mam takyto problem. Oni nie su u nas doma, vtedy, ked na mna mama krici a v spolocnosti sa samozrejme sprava podla spolocenskych pravidiel, dokonca je to uplne iny clovek. Pretoze tam komunikuje s jej rovnocennymi partnermi. Vtedy je fajn... ma vela kamaratov, toto by o nej nikto nepovedal. Ona nie inak nie je zly clovek, len ja sa doma mozem zblaznit :)

Ja sa vzdy na chvilku prebudim cez letne prazdniny. Vtedy, ked vypadnem z domu, do tabora, do prirody... tam su uzasni ludia a vtedy sa citim uplne normalne. Akurat, ze si tento pocit neviem preniest do zivota spat. Neviem ako. Jednoducho sa vratim domov a okamzite je to prec. Ani neviem ake to bolo. Ako keby som to ani nezazila. Uz zas je to nuda a nic nedava zmysel. Je to nieco ako novorocne predsavzatia. Ked si prveho januara plna nadsenia a presvedcena o tom, ze tentokrat to svoje predsavzanie dodrzis a toto nadsenie sa po tyzdni rozplynie a sme tam kde sme boli. :-) A pisat som neskusala. Teraz pisem.:) Myslim, ze by som to nezvladla. S tym vnutornym napatim nedokazem robit nic. Aj v skole pomaly prepadam. Najskor sa musim naucit zvladat to, co treba a potom nad tym pisanim pouvazujem. Mam niekolko stoviek spisanych veci, ktore chcem stihnut, ked sa mi vrati chut do zivota a toto je medzi nimi. Snad aspon nieco stihnem. :-)

asdf789: musela som si to niekolkokrat precitat, aby som pochopila Tvoj pohlad na vec a stale mi to je dost nejasne. Asi som ta nepochopila. Zombiekom sa stat netuzim, nikdy som po tom netuzila... neviem ako to bolo myslene :)
To, ze su ostatni okolo mna zombie-ci s tym ciastocne suhlasim. I ked...
Mam pocit, ze ziju zivot, ktory je z mojho pohladu uplne nezaujimavy. A su stastni. Ja by som sa na ich mieste zblaznila. Mozno aj to prispieva k tomu, ze ma momentalne nic nebavi. Asi som na tento jednoduchy, aj s malom spokojny svet prilis narocna :) Aj ked na druhu stranu ma dokaze fascinovat strom v lese, alebo usmev cloveka na ulici. Ale to ta asi nezaujimalo :D
A mozno preto do davu nezapadam. Asi ani nechcem. Aspon nie do toho, co sa momentalne pohybuje okolo mna. Nepijem, nefajcim, nenavidim diskoteky... napriek tomu ma ludia beru taku aka som, z tychto akcii ma vynechavaju a volaju na ine. Ale mna ani to nebavi, pretoze ma ti ludia nebavia. Pripadaju mi vsetci rovnaki... ale ako to suvisi s mojou situaciou? Uplne som sa zamotala :D
... cim som vlastne prisla na to, ze som Ta vobec nepochopila... to sa mi stava, mozno o tyzden pochopim a ty tu uz nebudes. :D

A nie som zafixovana na matku. Prave naopak. Ja len chcem aby mi dala pokoj, to je vsetko. Uz nas vztah zachranovat nechcem, rozhodla som tak ked som bola malicka, teraz to uz nejde vratit naspat. Ani nechcem. Nezalezi mi na tom, tak ako na vsetkom. A na vsetkych. Je mi uz vsetko jedno. Zaraza ma, ze som sem vobec napisala. To uz nie je zombie, to uz je psychopat, ktory si uvedomuje sam seba... :D

A uz len k tej vychove- nikto nemal vplyv na moju vychovu. Zobrala som si z nej to, co som chcela. Robim to s cim suhlasim, co sa mi paci :D Co sa mi nepaci, to ignorujem. Preto je mama nastvata. Nepodarilo sa jej zo mna urobit dalsieho vojacika. Jedina vec v zivote na ktoru som hrda. :D

asdf789

Podľa toho čo čítam, tak určite nie si zombie, ale skôr naopak všetci okolo teba sú zombie a zle si to vykladáš a potom sa túžiš stať zombiem.

Je zrejmé, že tvôj pomerne náročný rodinný život - alkoholizmus otca a rôzne problémy v domácnosti mali obrovský vplyv na tvoju výchovu a tiež si uvedomuješ, že to tvoju matku ovplyvnilo tak, že nie je schopná sa vymaniť z minulosti a má rôzne predsudky. Tvoje myšlienky sú protichodné: Nechceš robiť nič nezmysluplné, lebo si myslí, že v živote nič nedokážeš ? Alebo nechceš ísť zapadnúť do davu, lebo ti to hovorí tvoje svedomie a vedomie, že je to nezmyselné ? Keďže vieš o tom, že tvoja matka za to čo robí, vraví nemôže. Alebo sa cítiš tak psychologicky podmieňená a zafixovaná na matku, že si vyžaduješ jej úctu a pozornosť ? Určite každé dieťa potrebuje lásku a pozornosť svojich rodičov a je veľmi dôležitá, no treba zistiť príčinu problému a tých môže byť viac, než by sa na prvý pohľad môže zdať. A ten problém dokonca nemusí prameniť ani z teba, matky, otca, spolužiakov. Som zvedavý na tvoju odpoveď, že čo si o tejto teórií myslíš.

kafe

zombie, pokiaľ si blízko pri mame a ona ti stále ubližuje je podľa mňa nemožné odpustiť jej. Takže sa prestaň obviňovať. Nie si superman, aby si dokázala nemožné veci. Potrebuješ získať nejaký odstup od nej, oddýchnuť si od jej prítomnosti, "detoxikovať sa" od všetkých tých hlášok, ktoré ti denne otrepáva o hlavu, od atmosféry, ktorú doma vytvára..
Verím ti, že toho "plochého" prežívania máš už plné zuby. S nikým z rodiny si nerozumieš.. viem ako mi asi odpovieš, ale mohla by si bývať u niekoho z rodiny?
Tvoj príspevok o 13:03 sa ťažko číta. Si ešte len na začiatku, ešte len stúpaš na štartovaciu čiaru, aj keď to skôr vyzerá, že ti niekto hádže polená pod nohy a ty sa nedokážeš doplaziť ani len na začiatok.. prosím ver tomu, že si skvelé žieňa, že pocity, ktoré tak dlho musíš potláčať raz (!!) dokážeš prežívať, precítiť naplno. Dopracuješ sa k tomu, máš na to, JA ten potenciál v tebe vidím. Máš pocit, že si premrhala už veľa rokov, ale ja to vidím tak, že aby si nezomrela, naučila si sa aspoň prežívať. Viem, neni to nič moc, žiť je predsa len krajšie, ale byť mŕtvy tiež nie je nejaké terno. Takže z dvoch možností si si stále vybrala to lepšie (dúfam). A aj prebudenie sa z toho "večného spánku" je celkom blízko, túžiš po tom, ja ti to strašne prajem, aby si sa mohla dostať von zo "zamoreného" ovzdušia a na čerstvom vzduch sa nadýchnuť z plných pľúc. Len na to ozaj potrebuješ čerstvý vzduch. Vydrž to nejak. Skús si písať denník, nechaj svoju bolesť na papieri, aby si ju nevláčila so sebou. Píš si aj svoje predstavy o šťastí, aké to asi je zadúšať sa smiechom, byť urazená, nahnevaná, nedočkavo sa tešiť na niečo.. Ináč to písanie ti ide, neskúšala si písať niečo? Príbehy, úvahy, rozprávky, postrehy zo života..

jajka001_

chapem...ked to nejde tak to nejde. mozno to pojde casom ked pochopi ze si uz velka. vztahy deti a rodicou v tomto veku su malokedy dobre, mozno sa to o par rokov zlepsi.

zombie

jajka001_ :

dakujem :):):)

s tou mamou si mi este nieco pripomenula... u nej neexistuje moznost takeho rozhovoru. Ak si citala celu tuto diskusiu, spominala som, ze sa moja mama riadi pravidlami. Vravi, ze ona ma viac skusenosti a tym padom sa s nou nemam porovnavat.(pravidlo, ze starsi je autorita) Pre nu nie som rovnocenny partner, takze takyto rozhovor nie je mozne uskutocnit. Stale som len hlupe dieta, ktore casom vraj pochopi, ze cely svet je postaveny na pravidlach, ktore treba dodrziavat. A to hlupe dieta to doteraz nepochopilo a nepochopi, pretoze sa uz odputalo od starych vzorov myslenia. (ake stastie) No to bohuzial zas nechape moja mamina.

zombie

ta3 : mozno tam je ten problem. my uz s mojou maminou kamaratky nebudeme. mrzi ma, ze ona si ani nevsimla, ze sme sa takto od seba odlucili. musela som to urobit. aby sa mi lahsie zilo. urobila som to, ked som bola mala. prestalo mi na tom vztahu zalezat, pretoze som mala pocit, ze to nikam nevedie. ze nema zmysel sa snazit, pretoze mama jednoducho niekoho komu vynada potrebuje. ci uz by rodina bola kompletna, alebo nie. myslim si, ze by sa po case rodicia aj tak rozviedli. presne preto, preco som sa ja "rozviedla" s nou. A teraz mi uz na tom nezalezi. chcela by som aby mi zalezalo, ale je to uz prec. Neviem to vratit prec. Jednoducho uz maminu tak nelubim ako to bolo, ked som bola mala. Aj ked na nej hladam pekne vlastnosti, tym, ze na mna stale dokola utoci, nema to zmysel. Navonok sa hram, ze je vsetko v poriadku, ale sama pred sebou nemozem.

Kafik, presne to som si povedala, ked som mala jedenast rokov. Tesit sa na intrak... ale co dovtedy? Od tych jedenastich rokov som tymto zombiekovskym stylom a zivota premrhala niekolko rokov. Nic nerobim. Len prezivam. Nie som stastna. Uz nechcem cakat na nieco. Nema to zmysel. Zit sa ma v pritomnosti. Vela ludi nevie pochopit, co to znamena zit v pritomnosti, pretoze sa zameriavaju bud na svoju minulost, alebo buducnost. Tomu ja uz rozumiem. Problem je, ze uz si nepamatam, co to znamena zit. Moj zombiekovsky optimizmus je len ochranny mechanizmus. Cesta do pekla. Preto som sem napisala. Zivot bez pocitov nema vyznam. Je prazdny, tak ako myslienka bez lasky. S tym s teobou suhlasim. Nemam v okoli nikoho takeho, kto by mi mohol nahradit rodinu. mozno mas pravdu, mozno to je tym. nerozumiem si s nikym v rodine a mozno to znie ako pubertiacka fraza, ale u mna je to tak odmalicka. vlastne si nerozumiem vobec s nikym. mam okolo seba kopu ludi, ktori by chceli byt mojimi kamaratmi, ale mna nebavi travit s nimi cas. len vtedy ked im pomaham.nerobim veci pre druhych preto lebo chcem, ale preto aby som zistila ci to chcem. nemozem robit veci, ktore ma tesia, pretoze ma momentalne nic netesi. a kedze z mojej skaly emocii tento pocit vymizol ja nemam sajnu zistit co chcem. mozno je to aj tym, ze neviem odpustit mojej mame, to co mi robi. chcem, ale neviem. jej nezalezi na tom aby som jej odpustila. ja si tym sama ublizujem. neviem odpustit jej, tym padom sa hnevam na seba, to vedie k tomu, ze neviem odpustit sebe a ten pocit pritahuje presne tych ludi ktorych nechcem stretnut, tie udalosti, ktore nechcem zazit. A tym padom sa nemam ako posunut dalej... ja si cele moje spravanie dokazem odvododnit, viem preco robim, to co robim, viem co robim zle, ale neviem ako to napravit. :(