Optimista v štádiu zombieka...

Príspevok v téme: Optimista v štádiu zombieka...
zombie

Ahojte :o)
Tak som sa rozhodla trochu vám to tu zaspamovať... možno mi nikto nepomôže, ale ja mám potrebu niekam to napísať, možno sa to aj v tej hlave usporiada... tak mi to prepáčte:)

môj problém je v tom, že neviem kam smerujem, čo chcem v živote dosiahnuť a tým pádom netuším čo ďalej podniknúť.
Jednoducho neviem, čo chcem a neviem prísť na to, prečo som stále nespokojná. Chodím na strednú školu(mám 17) hrám na klavíri, cvičím jógu venujem sa rôznym tvorivým činnostiam, robím všetko možné, ale stále mám pocit, že mi to nič neprináša. Som ako zombie. možno nie úplne, pretože mi z pocitov zostalo ešte neznesiteľné napatie, ktorého sa neviem počas dňa zbaviť. Nič ma nenapĺňa. Je mi všetko jedno. A možno vo mne ešte niečo zostalo, keďže som sem napísala...
stále ten istý kolotoč. idem do školy-tam ma to nebaví. prídem domov, tam čaká mama, ktorá na mi každý deň opakuje akého idiota porodila, že nič nedokážem a že nič v živote nedosiahnem. Možno toto spôsobuje to vnútorné napatie, ja neviem...
Moja mama je naopak veľmi výbušná povaha, máme veľmi zlý vzťah a mňa to dosť mrzí. Čokoľvek urobím, všetko je zle.( a to si predtavte, že by vám to niekto opakoval, čo i len desať minút každý deň jeden mesiac) Celkom mi z toho šibe. Upracem celý byt, mama príde domov a keď mi nemôže vynadať za neporiadok, nájde si niečo iné. A takto to je každý jeden deň. Ja jej to nevyčítam, len neviem ako to napraviť. Je to totiž povahovo "nerváčka," a k tomu sama s dvomi deťmi.(otec s nami nebýva, je alkoholik, rodičia sa rozviedli, keď som bola menšia)
Ja nechcem skončiť ako moji rodičia. Stále mám pocit, že sa musím vzdelávať... v poslednom čase nedokážem robiť nič nezmyluplné. Nebaví ma len tak sa poflakovať po meste s kamarátmi, pretože mám pocit, že to nikam nevedie. Keď už tak po prednáškach. A keď už aj na tú prednášku idem, večer sa vrátim, zrekapitulujem si deň a napriek tomu, že som bola na prednáške o niečom, čo ma zaujíma(aj keď aj to je v mojom prípade otázne)mám pocit, že bol ten deň úplne nezmyselný. Ja neviem prečo to tak je. Stále sa dokola zamýšľam nad tým, prečo robím určité veci. Prší mi v hlave, mám tam chaos. Chcem to vypnúť. Chem sa zabávať ako ostatní. Chcem byť šťastná. Ale som zombie... takže nič necítim... pri žiadnej činnosti. Podľa mna som si túto bublinu vytvorila len ako obranný mechanizmus na moju matku. Lenže neviem to zrušiť. Neviem sa z ničoho tešiť, pretože, keď mi je všetko jedno, ľahšie sa žije. Mne sa napríklad v živote nestalo, že by som od radosti začala skákať po miestnosti, alebo od nenávisti na niekoho kričala. Jednoducho to nie je možné, až tak ma to nezasiahne.... som blázon? Možno... ale aj optimista, ktorý verí, že sa to raz napraví :-)

(ani to po sebe radšej nejdem čítať!:D)

doubledog

ano, presne, fakt, ze sa ti taki podobni ludia objavuju, znamena, ze ti osud (alebo Velky Manitou, volaj to jak chces) dava dalsiu sancu.

apropone

zombie pises, ze co by to bol potom za zivot bez prehnaneho uvazovania. Ved ale sama pises, ze sa citis ako zombie...a tomu hovoris zivot?

Takymto pseudofilozofovanim aj tak nikoho (ani samych seba) nespasite (to teraz nepatri iba tebe). Ty si este mlada a snad z toho vyrasties. Ale daj si pozor, lebo mas nabeh na to, ze sa s vysokou pravdepodobnostou zaradis do kategorie ludi, ktorym ja hovorim "drístači". Viem znie to trochu hanlivo...su to ludia, ktori vedia pekne rozpravat, ale zial zivot nie je o recickach zabalenych v pomyselnom pozlatku, ale o cinoch. Ty mas este na ciny v podstate cas, ale daj si pozor, aby si sa neskor nezaradila k tym 30-40 rocnym "dievcinam" ale vlastne aj niektorym muzom, ktore/ktori sa tu casto vyskytuju a ktore/ktori sa zial od dristania este stale nedokazali oslobodit a preto tak velmi vzhliadaju k tebe, pretoze ty mozno dokazes to, co oni este nedokazali.

netvrdim, ze treba rezignovat...to ze sa snazis prist na to, ako zo svojej neprijemnej situacie von je dobre...ale casom (neskor) uz samotne uvazovanie stacit nemusi a moze byt skor na pritaz, lebo prehnane uvazovanie v neutesenej situacii byva velmi bolestive.

Nevnimaj to ako utok, ale ako dobre mienenu radu.

zombie

Jajka, dakujem, ze si moje myslienky prepisala do slov :) mne to este robi problemy :) snad sa to do maturity doucim :P
uplne s tebou suhlasim. presne tak to je! :)

jajka001_

chcela by som vam pomoct..ale poznanie nie je postupitelne...tak len chodte a hladajte a snad najdete, verim ze ano lebo kto hlada, ten najde :)ja verim ze som to svoje nasla
ste sucastou celku. to aky ma vas zivot zmysel, nikdy celkom nezistite, prave pre to , ze ani ta bunka vo vasom tele netusi, aka ja dolezita. ved su miliony rovnakych buniek. existuje akcia a reakcia, cokolvek, co sa vam stane a zda sa ako nahodne, nie je nahodne. vsetko sa navzajom ovplyvnuje. okrem sil o ktorych vieme su tie o ktorych nevieme a len tusime, kdesi v hlbke
jeden pribeh...isty clovek raz spravil dobry skutok a boh sa ho spytal, co chce za odmenu. a človek povedal ze nic, len aby to co spravi, pomahalo inym, bez toho aby on o tom vedel. a bohu sa to zapacilo.
tak nejak znel ten pribeh
pointa je v tom, ze nevidite dosah svojho konania, ale mozete predpokladat, pretoze to je celkom viditelne, ze dobro prinasa dobro a zlom sa siri zlo. tak si vyberte cestu, ktorou ist.
boh - alebo všeenergia alebo ako si to nazvete - neuznava bezhlave sebaobetovanie, ale cielenu pomoc inym
osobny rozvoj, pre radost seba aj inych
hľadanie, učenie, snahu, to vsetko oceni a podpori
ked konate zlo, upozorni vas - nehoda, nedari sa vam atd
zmysel zivota je pre kazdeho iny. pre jedneho je to pomoc inym, pre ineho sebarozvoj, pre dalsieho tvorba...pre ineho peniaze...deti...aky si najdes a vyberies. mame slobodnu volu ale napriek tomu sme sucastou celku, a to nas obmedzuje a zaroven dava tomu vsetkemu zmysel. ak by sa vsetci snazili, bolo by nam vsetkym fajn. treba zacat od seba. inak sa to ani neda :)

zombie

tak som s5 :)pokusim sa postupne reagovat na vsetko, mozno sa aspon niekto z vas dostane az dokonca :D ale je toho tolko, ze radsej nezarucujem zrozumitelnost toho co napisem :D

asdf789 : ja to stale hovorim, ze zijeme v matrixe :D odkedy som ten film videla prvykrat a to som bola este malicka. ale ked som to pisala, na matrix som vobec nemyslela. ale prekvapilo ma to, ze si spomenul zrovna tento film. tiez ho spominam vzdy, ked sa snazim ludom vysvetlit, ako to tu na svete podla mojho nazoru funguje, no neuspesne :D Nemyslim si, ze si magor. Alebo mozno si. Potom sme dvaja. To je presne to, nad cim sa zamyslat nechcem. Chcela by som mat vsetkych rovnako rada. Viem, ze sa to da! Nedelit ludi na blaznov a normalnych. Nezamyslat sa nad tym, do ktorej skupiny vlastne patrim, pretoze ziadne neexistuju. Jednoducho sa zmierit s tym, ze kazdy ma na svete svoje problemy, presne take, ake zvladne vyriesit a ja to jednoducho ovplyvnit nemozem. Lebo neviem ako ty, ale ja sa vzdy snazim pomoct ostatnym, hlavne ich nejak dokopat napriklad k tomu, aby sa na vsetko nepozerali tak vazne. (nie, do mojho zombiekovstva ich nenutim :D) Prave preto, ze mam obcas pocit, ze ja som pochopila nieco, co oni nie.
A pritom by som sa mala zamerat na seba. Pretoze viem, ze ked clovek zmeni seba, moze zmenit cokolvek. To tak jednoducho je, mam to z vlastnej skusenosti... i ked s tym co pisal/a? doubledog suhlasim. Na osud ako taky neverim. Ale nieco mame dane. Co treba vyriesit. Napr mne sa v zivote objavilo uz niekolko takych ludi ako je moja mama. To znamena, ze asi nieco robim zle. JA, nie mama. Neplanovala som svoju matku ignorovat. Len ju chcem jednoducho nechat tak. Potrebujem najst riesenie v sebe. Presne preto som pisala sem. Pretoze mam problem hladat riesenie, ked nic necitim. A ja som sa vzdy riadila pocitmi. Ked toho v hlave vela nie je, ani nemam na vyber, ze? :))

a proserpina... sice neviem ako je to mozne, ale som si ista, ze to, ze sa zhodneme v mysleni nie je sposobene vekom. Momentalne je pre vsetkych okolo mna najjednoduchsie povedat si, ze je to len puberta. Konecne pre to nasli po rokoch oznacenie. Som zvedava, co si vymyslia, ked budem dospela a stale tak isto sibnuta ako teraz :))) Ja tiez doma velmi o tom ako vidim svet velmi nerozpravam. A ked rozpravam, mama mi sice povie, ze patrim na psychiatriu, ale ako som uz vravela, nezaujima sa o mna natolko aby ma tam zobrala. A nic by to neriesilo. :)

apropone s tebou vobec nesuhlasim. nemyslim si, ze by mi to premyslanie nic nedavalo. Ale mas pravdu, je to prehnane. Prirovnala by som to k niektorym socialnym sietam. Stravit tam polhodinku denne je fajn, dozviem sa kopu veci, vela sa naucim. Ale obcas sa len nezmyselne preklikavam a zabijam cas. A tak to je aj s myslenim. Treba vediet, kedy prestat... ja neviem :D
Tiez si myslim, ze zivot ma EXTRA zmysel a clovek je ako jednotlivec velmi podstatny :D Vsetko predsa zacina od jednotlivca. I ked ma napada tisic dalsich moznosti ako si to mohol mysliet, aj tak nesuhlasim... :)
Nechcem prist na nic revolucne. Chcem len zit, to je vsetko...
najstastnejsi su mozno ludia, ktori nepremyslaju, ale co z takeho zivota? Potom suhlasim s nazorom, ze zivot nema zmysel. Takyto zivot ho ozaj asi nema.

doubledog

vidno, ze ta spravanie tvojej matky (a vlastne aj otca) dost poznacilo :(

ked aj napriek tomu zostavas optimista, tak si celkom odolna.

ale nemysli si, ze tento problem zmizne ignoraciou, tak sa vyhnes len najhorsim skodam. ak to nebudes aktivne riesit, mozes (a podla mna aj budes) chyby svojich rodicov opakovat.
na to si daj pozor, nestaci si len povedat, ze ja taka nebudem. to su podvedome procesy, ktore ignoraciou len naberaju na sile a raz ta mozu uplne premoct, ani nebudes o tom vediet.
tvoja matka to tiez nerobi vedome a zamerne.
pisala si o tom, ze neveris na osud. lenze prave to sa ti deje, tvoj osud ta vystavil takejto situacii, aby si sa nieco naucila (a mozno aj na to, aby si nieco naucila svoju matku). ak sa to nenaucis, budes tomu vystavovana znovu a znovu.

apropone

Tiez som kedysi premyslal podobne. Uvedomil som si, ze cim viac budem nad vecami premyslat, tym viac budem nestastny...Obmedzte svoje premyslanie iba na veci/oblasti vyslovene nevyhnutne. Svojim filozofovanim aj tak na nic nove nepridete a ziadnu zahadu nevyriesite...iba si este prikladate dalsie depky. Zivot ako taky nema ziadny extra zmysel a clovek ako jednotlivec je uplne nepodstatny. Je to smutne, ale je to zial tak...ked si to clovek uvedomi tak si povie, na co potom zit? A tam je ten problem...nad vecami sa nemame prehnane zamyslat, ale radsej si najst aktivity, ktore nas zamestnaju natolko, aby sme nemali cas a ani chut o niecom podobnom prehnane uvazovat. Najst si aspon par peknych aspektov zivota, pre ktore sa oplati zit...vsetko ostatne hodit za hlavu a snazit sa nad tym viac nepremyslat...v opacnom pripade clovek speje celkom iste do zahuby, ktora je smutna a absurdna. Najstastnejsi su ludia, ktori nepremyslaju vobec. Netreba sa snazit si za kazdu cenu dokazat, ze vieme prist na nieco revolucne. Co vediet nemame tak to ani nikdy s istotou vediet nebudeme.