Ahojte :o)
Tak som sa rozhodla trochu vám to tu zaspamovať... možno mi nikto nepomôže, ale ja mám potrebu niekam to napísať, možno sa to aj v tej hlave usporiada... tak mi to prepáčte:)
môj problém je v tom, že neviem kam smerujem, čo chcem v živote dosiahnuť a tým pádom netuším čo ďalej podniknúť.
Jednoducho neviem, čo chcem a neviem prísť na to, prečo som stále nespokojná. Chodím na strednú školu(mám 17) hrám na klavíri, cvičím jógu venujem sa rôznym tvorivým činnostiam, robím všetko možné, ale stále mám pocit, že mi to nič neprináša. Som ako zombie. možno nie úplne, pretože mi z pocitov zostalo ešte neznesiteľné napatie, ktorého sa neviem počas dňa zbaviť. Nič ma nenapĺňa. Je mi všetko jedno. A možno vo mne ešte niečo zostalo, keďže som sem napísala...
stále ten istý kolotoč. idem do školy-tam ma to nebaví. prídem domov, tam čaká mama, ktorá na mi každý deň opakuje akého idiota porodila, že nič nedokážem a že nič v živote nedosiahnem. Možno toto spôsobuje to vnútorné napatie, ja neviem...
Moja mama je naopak veľmi výbušná povaha, máme veľmi zlý vzťah a mňa to dosť mrzí. Čokoľvek urobím, všetko je zle.( a to si predtavte, že by vám to niekto opakoval, čo i len desať minút každý deň jeden mesiac) Celkom mi z toho šibe. Upracem celý byt, mama príde domov a keď mi nemôže vynadať za neporiadok, nájde si niečo iné. A takto to je každý jeden deň. Ja jej to nevyčítam, len neviem ako to napraviť. Je to totiž povahovo "nerváčka," a k tomu sama s dvomi deťmi.(otec s nami nebýva, je alkoholik, rodičia sa rozviedli, keď som bola menšia)
Ja nechcem skončiť ako moji rodičia. Stále mám pocit, že sa musím vzdelávať... v poslednom čase nedokážem robiť nič nezmyluplné. Nebaví ma len tak sa poflakovať po meste s kamarátmi, pretože mám pocit, že to nikam nevedie. Keď už tak po prednáškach. A keď už aj na tú prednášku idem, večer sa vrátim, zrekapitulujem si deň a napriek tomu, že som bola na prednáške o niečom, čo ma zaujíma(aj keď aj to je v mojom prípade otázne)mám pocit, že bol ten deň úplne nezmyselný. Ja neviem prečo to tak je. Stále sa dokola zamýšľam nad tým, prečo robím určité veci. Prší mi v hlave, mám tam chaos. Chcem to vypnúť. Chem sa zabávať ako ostatní. Chcem byť šťastná. Ale som zombie... takže nič necítim... pri žiadnej činnosti. Podľa mna som si túto bublinu vytvorila len ako obranný mechanizmus na moju matku. Lenže neviem to zrušiť. Neviem sa z ničoho tešiť, pretože, keď mi je všetko jedno, ľahšie sa žije. Mne sa napríklad v živote nestalo, že by som od radosti začala skákať po miestnosti, alebo od nenávisti na niekoho kričala. Jednoducho to nie je možné, až tak ma to nezasiahne.... som blázon? Možno... ale aj optimista, ktorý verí, že sa to raz napraví :-)
(ani to po sebe radšej nejdem čítať!:D)
