Ahojte!
Je tu veľa diskusii o tom, že sú ľudia sami a čiastočne mám aj ja taký problém...
Mám síce nejaké to množstvo priateľov a známych, no aj tak som skoro stále sám.
Správajú sa ku mne pekne, často mi napíšu a cez net ma neignorujú. Problém je v tom, že dostať niekoho z nich von je pre mňa prakticky nemožné (vlastne len 2. kamarátky dostanem von, aj keď občas sa aj zázrak stane). Ostatní majú len rôzne dôvody a povinnosti prečo nemôžu a nejdú. Hlavne je, že sa večer dozviem, že vonku boli - ale s niekym iným. Niektorí aj napíšu, že sa im nechce ísť von, ale potom do večera píšu na FB ako sa doma nudia - no von sa im tiež nechce...
Pre niekoho možno blbosť, ale mňa trápi, že nemôžem byť s ľuďmi ktorých mám rád... Len cez net je to asi ako jesť obed cez sklo - mám ho, no nemôžem ho zjesť, pretože je mimo dosah...
Dosť ma trápi to, že neviem prečo to tak je... Pokiaľ viem (a neviem či je to naozaj), tak nemám s nikým problém a vždy mi hovoria, že som dobrý človek a majú ma radi. Keď sa vonku nejakou náhodou stretneme, tak sa normálne rozprávame, no po chvíli idú preč - či už s priateľmi alebo majú nejaké povinnosti. Keď máme spoločnú cestu tým istým smerom, tak ideme spolu - no potom každý svojou cestou.
Niekedy si namýšľam, že sa asi za mňa možno hanbia, alebo som asi jednoducho nudný a nezaujímavý človek - na toto žiaľ odpoveď nemám.
Neviem no... Mám aj nejakých priateľov, s ktorými som sa zoznámil na spoločných záľubách, no okrem toho, že sa tam občas stretneme som ich ani za niekoľko mesiacov a dokonca rokov so mnou von nevytiahol - nemajú čas, ale veľa povinností/dôvodov.
Mne by ani nevadilo, že niekto nejde nejakú dobu von, ale neísť ani raz za pol roka alebo dokonca viac ako rok von? Tiež mám občas nejaké povinnosti (nesedím doma bez činnosti a čakám kto pôjde von) a tiež sa mi občas nedá, ale tak nebudem niekomu rádovo mesiace hovoriť, že nemám naňho čas.
Aj teraz na Silvestra sedím doma s rodičmi... Chcel som byť s kamarátkou ktorú mám veľmi rád v tento deň, no dva dni mi hovorila, že sa musí doma učiť na skúšky a nikam nejde a ani nemám po ňu chodiť (som navrhol, že môžeme byť chvíľu u nej a potom ju nechám učiť sa). Dnes mi písala, že ide s niekym o 17-tej von a nevie kedy príde domov a ani kde skončia... Pekne od nej...
Znie to možno tak, že od zlostí rozbíjam veci okolo seba a nenávidím celý svet, no na nikoho sa za to nehnevám, len ma vnútorne trápi keď s nimi nemôžem byť... Okrem náhodných stretnutí, alebo spoločných činnostiach (tanečné kurzy) som vlastne sám...
Ale mňa teší, že sú ľudia okolo mňa šťastný, pretože keď ich vidím, tak som aj ja šťastný. Preto je väčšina z nich vlastne prekvapená keď zistí, že sa často trápim - pre nich som vždy usmiaty človek - no ten úsmev na mojej tvári robia oni keď som s nimi - pretože to pre mňa veľa znamená...
