Máte nejaké skúsenosti s Hraničnou poruchou osobnosti? Zaujímali by ma najmä názory príbuzných ludí ktorí majú túto poruchu. Týka sa aj mňa, chcela by som sa spýtať, ako by som mohla ovládnuť svoju zúrivosť, lebo ma to už nebaví neustále vybuchovať a hovoriť tie najhoršie slová vlastnej rodine a potom sa neustále ospravedlňovať. Strašne ma to trápi...Chcela by som vedieť ako by ste sa cítili v úlohe napr. mojej mamy, keď jej vyčítam, že je sprostá že nešla na potrat radšej, že ma nemala porodiť, že ju za to nenávidím a nikdy jej to neodpustím, že sa pred ňou zabijem a podobné veci aj keď viem že za to nemôže...A pritom ma to bolí už vtedy keď to hovorím, potom sa ukludním a zachvíľu sa jej s plačom ospravedlňujem, ale onedlho jej nadávam zasa. Dá sa na to zvyknúť (myslím z maminej strany)? Mám ju naozaj rada ale niekedy mám neskutočné návaly zúrivosti, slovne napádam aj mladšieho brata a babku. Viem že to je jeden z príznakov hraničnej poruchy, neviete mi niekto poradiť, čo mám v tej chvíli robiť aby som tak nevybuchla? Dá sa tomu vôbec predísť?
A takisto mám problém ovládať sa keď som naštvaná na seba, už 9 rokov sa sebapoškodzujem rôznymi spôsobmi, ale to neviem (a asi ani nechcem) ovplyvniť.
Ako sa mám ovládať?
Proserpina,
podľa všetkého to, čo si prežila v detstve a v dospievaní malo na Teba intenzívnejší vplyv ako si sama myslíš. Pravdou je, že pre nás je nielen iný človek tajomstvom, tajomstvom sme i my sami pre seba. Mnohé veci, ktoré prežijeme a ktoré sa nás bolestne dotknú, vytesníme do podvedomia, aby sme na nich nemuseli myslieť a aby sme netrpeli.
To, čo si napísala o svojom detstve by som až tak nezľahčovala.
1. Chýbajúci otec. Pre dievčatko je jeho prítomnosť v rodine veľmi dôležitá a nenahraditeľná. Je to prvý muž, s ktorým sa stretáva a buduje si vzťah. Je prvým mužom, ktorému sa chce páčiť, od ktorého chce počuť, že je pekná. Prijatie a láska otca v ňom buduje sebaistotu, silné vedomie o svojej hodnote a identite, pozitívnu sebaúctu.
2. Mladší brat "súperiaci" o pozornosť ostávajúceho rodiča - matky. Tvoj brat je v tom nevinne, ako mladšie dieťa zákonite potreboval viac starostlivosti. Mama to nemala ľahké, keď ostala s dvoma deťmi sama. Zabezpečiť financie, viesť domácnosť, nakŕmiť, obliecť, upratať, chodenie do práce. Určite ju to stálo veľa a len ona vie, koľko námahy a nedospatých nocí ju to stálo. Chcela vám obom dobre, len asi popri tom všetkom Ti nemohla venovať toľko času a pozornosti, koľko si potrebovala.
3. Šikana zo strany chlapcov - pre dospievajúce dievča hlboká rana. Hlboká rana jej sebaúcte a sebaistote. Vysmievanie namiesto obdivu. V každom dievčati a každej žene je zabudovaná túžba páčiť sa, byť hľadaná, dobývaná, milovaná. Byť tou, po ktorej sa túži a pre ktorú sa oplatí znášať i veľké obete.
Všetky tri situácie majú spoločného menovateľa - odmietnutie. Nech už bol dôvod odchodu otca akýkoľvek (ak som dobre rozumela, ešte žije), dieťa sa nevyhne myšlienke, že aj ono za to môže, že keby bolo lepšie, otec by ostal. Nie je to však tak - nech by bolo dieťa akokoľvek neposlušné, nebolo by dôvodom pre odchod rodiča z rodiny. Odmietnutie zo strany mamy - nemuselo byť reálne - to nikto cudzí nemôže len tak posúdiť, je dosť možné, že mama Ťa nezanedbávala ale Ty si ho tak mohla pociťovať a prežívať a vinu si pripisovala bratovi. Šikana v škole - to netreba rozoberať, bola si jasnou obeťou.
Všetky tieto zážitky Ťa zasiahli a predpokladám, že si si z nich vyvodila asi takýto alebo podobný záver: nie som dôležitá, nie som dosť dobrá, na mne nezáleží, nestojím za to, aby ma niekto miloval, nezaslúžim si ... Takýto odkaz má veľmi deštruktívny vplyv na psychiku akéhokoľvek človeka, nieto ešte citlivého dieťaťa a dievčata. Najhoršie na tom je, že nie je pravdivý. Aj keby sa Ti v živote stali ešte horšie veci, nikdy by si nestratila svoju hodnotu, dôležitosť, výnimočnosť a cennosť. Bude asi trvať dlhšiu dobu, kým tomu uveríš a začneš to žiť. Že si zaslúžiš byť milovaná a šťastná, bez ohľadu na Tvoju povahu, vzhľad, minulosť či psychické problémy.
Porucha, jasné ja budem len rada, lebo nepoznám veľa ľudí čo majú túto chorobu, preto ma zaujíma ako to zvládaš a prežívaš? Ak chceš napíš mi na mail ThothProserpina@azet.sk
taketo nieco moze byt nasledkom traumatickeho porodu.
kup si vela, vela zapaliek. alebo spajdle. a zakazdym, ked to na teba pojde, tak ich zacni lamat. jednu po druhej. pomaly, mas cas. a predstavuj si, ze je to tvoj vlastny hnev, ktory lames, nicis... skor ako on znici teba. a ak to potrebujes zo seba dostat von slovne, nadavaj im.
tvoja mama neurobila chybu. bolo to 50 na 50 z hladiska genetiky, ona dufala a verila, ze vyhra ta "dobra" strana.
proserpina,tiez mam tuto poruchu,prejavuje sa mi podobne,nechcela by si si o tom popisat viac?mozno nam to pojde lahsie zvladnut spolocne,ja som v koncoch
Ďakujem vám za rady, bola som pozrieť na tých stránkach, som rada že ma za to neodsudzujete, lebo ja sa naozaj snažím ovládať, ale niekedy sa to proste nedá. Čudné je, že ja neviem, čo je príčinou mojich problémov. Ľudia ktorých poznám čo majú HPO tak boli v detstve zneužívaní, týraní...ale ja nespomínam, že by sa mi také niečo stalo. Je síce pravda, že od mojich 5 rokov žijem bez otca, ale mne on vôbec nechýba a nemám záujem sa s ním stretávať. Niekedy som mala pocit krivdy, keď mama venovala viac času bratovi ako mne, ale myslím, že to bolo v rámci normy, také bežné súrodenecké súperenie, a aj tak mi to vynahradila babka u ktorej bývame.
Jediné čo by mohlo mať na mňa vplyv bolo psychické šikanovanie trvajúce asi od 6. ročníka zš. Bolo to zo strany chalanov, robili si zo mňa posmech, že som škaredá, divná... Ponižovali ma aj rôznymi inými tvrdými spôsobmi, čím mi totálne zničili sebavedomie a sebaúctu. Prejavilo sa to tým, že sa nedokážem v súčasnosti normálne rozprávať so žiadnym mužom, bojím sa prejaviť svoje city keď sa mi niekto páči, lebo mám neskutočný strach z odmietnutia, a takto sa to točí dokola...nikdy som nemala žiaden vzťah lebo sa ho bojím.
hranicnaporuchaosobnosti.blog.cz
su tu dobre rady
neviem, ale myslim ze tvoj hnev voci mame zmizne len vtedy, ked jej odpustis...aj ked si si vedoma, ze nic zle nespravila, vnutri si nahnevana...ked najdes zmierenie sama so sebou a zmieris sa s tym aki su ludia a zivot, tak nebudes mat v sebe tolko zlosti.
hranicnaporuchaosobnosti.blog.cz
O hraničnej poruche osobnosti veľa neviem, ale po prečítaní týchto príspevkov je mi jasné, že tie výbuchy sú spojené s poruchou osobnosti, a preto by som nebola na proserpinu taká prísna. Trápi ju to a nevie si pomôcť. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že obeťou tohto správania je iba jej okolie - rodina, prvou obeťou je ona sama, lebo jej vlastné správanie voči iným i voči sebe ju veľmi zraňuje. Nedovolím si tvrdiť, že byť na jej mieste, dokázala by som tieto návaly zlosti zvládať lepšie.
Proserpina, nevzdávaj sa, aj keď možno teraz nevidíš východisko. Všetko má nejakú príčinu a tú treba odstrániť. Najprv je potrebné nájsť koreň problému. Prejedanie, sebapoškodzovanie, výbuchy hnevu - to všetko sú podľa mňa len následky. Aby mohli byť odstránené, je potrebné objaviť to podstatné, čo je za nimi, a to koreň problému. Ak sa ten vylieči, vyriešiť následky potom bude jednoduché. To je asi aj dôvod, prečo toľké úsilie venované boju s prejedaním či sebaubližovaním vychádza nazmar.
Čo môže byť koreňom Tvojho problému? Myslím si, že to asi sama tušíš; z toho, čo si o sebe napísala by to mohol byť pocit, že nie si milovaná, ktorý pramení kdesi v Tvojom detstve. Prípadne nejaká situácia z detstva, ktorú si si vysvetlila ako odmietnutie zo strany najbližších a ktorá Ťa veľmi zranila.
Nech bolo spúšťačom čokoľvek, pokiaľ to nebolo vyliečené, vždy bude spôsobovať bolesť a problémy. A ako spoznáš, že to nebolo vyliečené? Je to ako s drôtmi, ktorými prechádza elektrický prúd - keď sa ich dotkneš, potrasú Ťa. Ak si spomenieš na danú negatívnu skúsenosť z minulosti a táto spomienka v Tebe automaticky vyvolá negatívnu reakciu - hnev, smútok, pocit krivdy či akýkoľvek iný nepríjemný pocit, znamená to, že je to stále "pod prúdom", to znamená, že si to stále nespracovala a nevyrovnala sa s tým. Na to treba následne zamerať psychoterapiu. Proces ozdravenia je bolestný, lebo sa budú otvárať staré rany, ale je nevyhnutý. Sama sa však do toho nepúšťaj, aby Ti nebolo ešte horšie, potrebuješ k tomu odbornú pomoc a vedenie psychológa. Ak bude koreň problému vyliečený, spomienka na zraňujúcu udalosť už nebude bolieť.
Nech sa Ti už v živote prihodilo čokoľvek, buď si istá, že od svojho počatia si nikdy neprestala byť milovaná Bohom. Chápem, že sa ťažko tomu verí, ak si sa necítila byť dostatočne milovaná ani iným človekom. Pán vie, čo prežívaš, ako trpíš a neodsudzuje Ťa. Nič z toho, čo robíš či hovoríš nie je pre Neho dôvodom, aby Ťa menej miloval. On Ťa prijíma presne takú, aká si a hovorí, že Tvoj život má zmysel a bola by nenahraditeľná škoda, keby si si ho sama ukončila. Mysli na to, keď budeš opäť prežívať ťažké chvíle.
milá proserpina, ťažko sa čítajú tvoje slová a ver mi, že sú neospravedlniteľné.Neviem si ani predstaviť, čo tvoja mama prežíva z tých slov. Vieš, slová sa vrátiť nedajú a raz to veľmi oľutuješ.Čo je teraz dôležité je, že si to sama uvedomuješ a chceš s tým niečo spraviť.Neviem čo ťa tak strašne ranilo, už si to možno trochu naznačila, ak nechceš nemusíš o tom písať. Človek nech je aký chce "zlý" určite má na to príčinu a podľa môjho názoru mu treba pomôcť(ak ovšem pomoc príjme)Jedna vec čo ťa ospravedlňuje je , že ťa to trápi. Ak je to tak, skutočne vyhľadaj odbornú pomoc, pretože takto sa žiť nedá tebe ani tvojej mame.
