Žijeme už 20 rokov spolu. Na papieri spolu, lebo on je stále odcestovaný. Sama som vychovala synov 14,20. Samozrejme aj on, ale v malej miere, skôr zabezpečoval rodinu finančne. Hádky boli od samého začiatku - odlišnosť pováh - ja z mesta on z dediny. Prežili sme aj pekné chvíle života, malé výlety, dobrý obed v reštaurácii, príroda. Manžel sa mi málo venoval z dôvodu jeho neprítomnosti. 10000 krát sme sa o tom rozprávali, ale po rokoch sa nič nezmenilo. Život priniesol aj neveru z oboch strán. Samozrejme, že vyšla na javo - peklo na zemi. Nejak časom sme sa akože otriasli. Náš vzťah sa rúca, snažím sa držať rodinu ako sa mi len dá, ale už nevládzem. Nerozumieme si, ubližujeme si, nadávame.. Jeho urážky sú neznesiteľné a uznám, že už aj vzájomne. Sex nám funguje, po ňom je chvíľka keď sme ako rodina, ale za chvíľku sme tam zas - hádky, netolerancia, urážky.. Už nevládzem, ale bojím sa ukončiť manželstvo. Čo bude ďalej? Hovoria mi, nechaj to tak, nevolaj ho domov, netelefonuj, Ale jemu to v podstate vyhovuje. Viem, že píšem v zúfalstve, ale má niekto podobný život? Ako to riešite?
Manželstvo po 20 tich rokoch
horšie, nehoršie srší z neho sebeckosť. ja sa môžem pokrájat a vysledok škoda písat pripadam si ako vzduch len každý čaká ..........som somár
To keby si ten môj uznal -ten vraví su aj horšie na tom -jemu to uplne vyhovuje a mna zabíja(vravim si ked serie na mna ale čo tie deti? ved su jeho -a on sa k nim sprava ako k cudzim
uf,ja som chlap a niečo podobné máme tiež doma akosi sa odsudzujeme a v poslednom čase sa pozorujem ,že už ma to ani netrápi ,ostavam no prázdno ,hladám dušu na odpútanie stačí ked sa porozpravam ale musí to byť niekto koho vôbec nepoznám stačí par viet, asi som nanič
lujzinočka -suhlasim ja som bola tiež proti,ale... aj manželov otec bol cely život preč-a vtedy som bola mlada a sprosta,všetci do mna hustili ked steš aby ste postavili musiš vydržat..už byvame9 rokov a ja držim doteraz--ten čas tak rychlo beži ....a my sa rutime dolu.
ja si to neviem ani predstavit, ze by som svojho muza nemala denno denne pri sebe. rozhodovanie sa o beznych kazdodennych veciach, spolocne radosti a znasanie starosti, uprimny zaujem jeden o druheho,... vsak o tom jespolocny zivot. praca v zahranici jedneho z manzelov vedie jedine do zahuby vztahu.
Vtedy ked bol v zahraniči som si myslela(čo pride na par dni domov.....No teraz ked je doma už cez 3 roky je to hrozne_--nevie si vobec zviknut ...stale si myslim že čas to napravi, ale asi nie .
150: tak si to zhrnme. zijes s muzom, ktory po tebe ani nestekne, ktory ti nijako nepomaha, financne, alebo s vlastnymi detmi. robite si len napriek, na kazdeho to zle vplyva a ty ho este stale pri sebe trpis. preco?
Batie-moje druhe dieta sa narodilo postihnute-takže potrebuje ma nonstop a ja mam iba opatrovne-manžel mi nedava ani cent-postavili sme si dom--velmi mi pomohli nasi-a nemam kam ist --na všetko som sama a nad vodou ma držia iba deti
Skus pomenovat presne coho sa bojis. Myslim, ze to je tvoj odrazovy mostik.
Ked čitam tieto riadky ako by to bolo z mojho života.I ja som takmer 20 rokov vydata-(štastne)to vravi moj muž a svokra.Všetko čo je hore napisane sedi aj nam-okrem nevery.Ta u mna nieje pretože nemam čas-kôli detom.Ten moj bol tiež celi život v zahraniči-no už je to 3 roky čo si našiel pracu u nas a hrôza.Den čo den to iste-DO prace ,domov ,najest,...a potom ide k svokre-doma ani prstom nepohne-detom nema čo povedat-však čo sa ma s nimi rozpravat(to je jeho veta)Ked dojde tak to je peklo na zemi...Už nevladzem ,ale musim.Riešenie--Ked boli deti male :tak som potajomky plakala-teraz to všetko dusim,ale dokedy..Moja velka chyba-neviem sa hadat.
