Poraďte ako ďalej..už niekoľko rokov sa ambulantne liečim na depresívnoúzkostnú poruchu. Mám úzkostlivú povahu, čo všetko ešte viac komplikuje. Beriem život dosť vážne, dosť ťažko sa prispôsobujem novým situáciám. Navonok sa snažím pôsobiť bezstarostne, rada sa smejem, ale keď ma niečo "zaskočí" a som sama so sebou, všetkú energiu venujem iba tomu problému. Nemám rada nové veci, ťažko sa s nimi vyrovnávam.Chcem žiť len obyčajný život, chodiť do práce, nestresovať sa, relexovať. Jednoducho chcem žiť tak normálne.Niekedy je to pre mňa veľmi ťažké....Poraďte prosím ako sa zmeniť, lebo život je v podstate krásny, nechcem byť už len divákom, ale chcem aj ja hrať.
depresívoúzkostná porucha
komplikovaná
cony
ahoj teri, tiez prispievam do podobnej temy tu na fore, napis prosim ako sa ti to podarilo, alebo ako si zacala a na aky podnet si sa citila lepsie. dakujem
Ahoj!
Ja som sa týmto problémom borila dlhé roky, posledný rok a pol bol otrasný: izolovala som sa, nechodievala medzi ľudí, všetko a všetci mi spôsobovali stres, nedokázala som sa na nič iné sústrediť, len na moju depresiu a úzkosť. Prvým krokom je, aby si sa prestala z danej situácie viniť. My trpiaci touto chorobou máme tendenciu neustále sa príliš kontrolovať a buzerovať sa za veci, ktoré sme nemohli ani nemôžeme nikdy ovplyvniť. Teda by som začala od samej seba. Mne sa táto zmena podarila pred necelým mesiacom a je to neuveriteľne oslobodzujúci pocit. Začala som opať chodiť na kávičku, s priateľom na plaváreň, cestovať autom a MHD, usmievať sa na svet a vlastne až postupne si časom uvedomujem, o čo všetko krásne som sa pripravovala. Samozrejme, nemohla som za to je. To je dôležité si uvedomiť. NEMôZES ZA TO. Treba sa liečiť. Ja mám lieky, ktoré mi pomáhajú, aj ked gro práce musíš urobiť ty, lieky len naštartujú tento proces. Treba si veriť a podporovať sa pri každom maličkom úspechu. Mne veľmi pomohlo, že mám krásne 4 ročné dieťa a priateľa, ktorý je pre mňa všetkým. Navštív vhodného psychiatra, ktorému môžeš dôverovať a ber to všetko ako jednoduchý fakt, že trpíš chorobou, ktorú ma X ľudí, netreba sa za ňu hanbiť a vôbec sa kvôli nej nestresovať. No bože, dôležité je vyliečiť sa, nie sa utiahnuť ešte viac do seba. Mne bolo veľmi zle, myslela som aj na to najhoršie a v poslednej chvíle som z vlastnej iniciatívy išla vyhľadať skúseného odborníka. Ešte som len na začiatku dlhej cesty, ale teším sa, že opať v sebe nachádzam stratené sebavedomie, úctu k sebe samej, entuziazmus a chuť do života. Prajem veľa šťastia!!!!
