Nemám žiadny problém. V škole sa učím dobre, mám dlhodobý pohodový vzťah, s rodičmi vychádzam okej, tak, ako sa len v osemnástich rokoch dá - s mamou je to skvelé, sme ako najlepšie priateľky a s otcom sa to tiež dá vydržať. :)
Ale aj napriek tomu mi je v poslednom čase zle. Mám záchvaty plaču a stavy smútku, nie však dlhodobé, čiže to nie je depresia. Pred zhruba štyrmi, piatimi rokmi som prekonala depresie spojené so sebapoškodzovaním bez medikamentóznej liečby (vlastne len tak, sama, bez odbornej pomoci). Myslím, že toto je iné.
Mám toho dosť veľa, stres v škole (posledný ročník gymnázia), taktiež robím všetko pre to, aby som sa dostala na vysnívanú vysokú školu. Trávim minimálne množstvo s priateľmi, čo myslím že prispieva k týmto "stavom" (dokonca mám občas pocit, že žiadnych priateľov nemám). Mama je tiež zaneprázdnená, čiže ani s ňou sa nemám veľmi čas porozprávať...
Tiež mám strach z budúcnosti. Neviem či sa dostanem na školu, kde sa chcem dostať, neviem ako to bude s frajerom keď sa tam dostanem a on nie, neviem ako budem žiť úplne sama v neznámej krajine. Aj napriek tomu viem, že tam chcem ísť, je to môj sen od detstva.
Som nervózna a podráždena, často sa s ľuďmi hádam a je mi z nich zle. Uzatváram sa pred každým, a som skoro stále doma.
Neviem, či chcem pomoc, neviem ani ako by mi bolo možné pomôcť. Lebo ja vlastne nemám problém. V strese je každý druhý človek. Mne je len z toho všetkého zle.
Možno len jesenná depka.
Asi som sa len chcela "vyrozprávať". Anonymne, bez záväzkov. Bez svedkov.
