chorá mama

tak dnes som bola prvykrat u psychologicky, aj ona mi povedala, ze som uzavreta a ze to treba riesit, lebo mi to ublizuje.....budem k nej chodit pravidelne kazdy 2.tyzden. celkom sa mi u nej pacilo, povedala som jej vsetko o sebe, co citim, co som prezila a trocha sa mi ulavilo. zvedava som, ako to bude dalej a dakujem, rena.

Ladybird, ked si uvedomujes, co v sebe dusis, je este dobre, pretoze podstatou vacsiny psychickych ochoreni su potlacene emocie - a o tych uz nevies, tie sa potom krvopotne doluju v terapii, ktora, podla mna, je jedinym trvalym riesenim. Prave toto som mala na mysli, ked som pisala, ze mas problem s potlacanim, je dobre, ze to ides riesit, drzim palce!

gdgsd,
a vies, co je este zaujimave? ako ty kritizujes niekoho, koho vobec nepoznas.

rena23,
to mas teda pravdu, naozaj to dusim v sebe...

Pri psychickych chorobach je najhorsie zostat ticho - treba otvarat bolave temy, dovolit si prezit silne emocie, ktore su hlboko potlacene, aj ked je to casto velmi neprijemne - to je podstata terapie, ktora pomaha. Chirurgicky rez tiez boli, aj ked lieci, s dusou je to podobne. Zacnite obidve s mamou takuto "operaciu" urcite Vam to obidvom pomoze a mozno dostane novu chut a silu liecit sa, ked bude vidiet, ze Ti na nej zalezi, a ze pri nej stojis. Je dobre, ze ides k psychologicke, pretoze podla toho, co pises, mas tiez silny sklon k potlacaniu a to Ti moze velmi ublizit.

Zaujimave ako myslis iba na seba...ako zlepsit MOJ zivot, JA JA JA.

dakujem za vase slovicka, znamenaju pre mna dost velku moralnu podporu:) aj vdaka nim mam vacsiu odvahu riesit svoj problem. snad budem mat dost sil na to, aby som to vsetko zvladla...

ahoj ja som mala tiez choru mamu,bola v tazkych depresiach,teraz by som neviem co dala za to aby tu bola a aby som jej vedela pomoct,staci ak len toho cloveka budes pocuvat.no moja spachala samovrazdu a cesty niet spat.tak jej skus pomoct,neotacaj sa jej chrbtom,pomozu jej aj lekari,odbornici,ale hlavne je aby pri nej stala rodina.pa

pevne verim, ze Ti psychologicka pomoze, potom s odstupom casu daj vediet ako sa Ti dari, drzim palce

ďakujem vám veľmi pekne, že ste sa ozvali.

ja už mám to zdravie asi tiež zničené, obávam sa. v pondelok idem na vyšetrenie ku psychologičke. nezvládam to, v noci neviem spat a neustale ma prenasleduju myslienky...a niekedy to na mna uplne dolahne, zacnem revat a neviem to zastavit...cítim sa akoby som mala na duši nejaký 100 kilový kamen...

ano, je to zvlastne, ze neviem presne co mojej mame je, ale ona ked ochorela ja som mala 11, bola som este dieta. mozno si moji rodicia mysleli, ze tu jej chorobu nepochopim a preto mi o tom nic radsej nehovorili...neviem. pamatam si, ze sa to zacalo tak, ze mamina dosla od niekial-asi z obchodu, strasne kricala na celu ulicu a kazdemu nadavala, zhodila svoj bicykel na zem a potom sme s nou sli do nemocnice a odvtedy chodila na rozne vysetrenia. ale nikto mi nikdy nic nevysvetlil a ja sa uz teraz(11rokov po tom, ako sa to stalo) bojim opytat, ze co sa stalo, co jej vlastne je. neviem, ci jej nahodou niekto cudzi neublizil. bojim sa, ze by ju tie spomienky ranili, keby mi o tom musela porozpravat.

mozno by naozaj bolo dobre porozpravat sa s jej psychiatrom, jedine on by mi mohol povedat, aku ma chorobu a ako ju zvladat. ja som na tuto situaciu tiez sama, nemam surodencov a o to je to tazsie. ja vlastne nemam nikoho, ani priatela....aj keby som nejakeho mala, len by som ho zatazovala tymto problemom, mozno je aj lepsie, ze som sama.

rena23,
tiez ta obdivujem, si silna zena.

ta3,
dakujem za empatiu, aj tebe patri moj obdiv, ze si to zvladla s rodicmi.

opravujem maminym psychiatrom